MIGRÁCIA A EURÓPSKY CHAOS

 

Svetozár KRNO

Univerzita Konstantina Filozofa v Nitře, Slovenská republika

 

 

 

Bežná súčasť ľudských dejín

Migrácia, trvalejšie sťahovanie veľkých skupín obyvateľstva, vyvoláva vážne podložené aj nepodložené obavy, ba často aj strach. Vyžaduje si prijímať konkrétne opatrenia. Neznamená to však niečo nezvyčajné. Veď ide o súčasť našich dejín od samého prvopočiatku. Vznik biologicko-spoločenského druhu Homo sapiens je produktom veľkej, azda najväčšej migrácie z Afriky cez Áziu do Európy, a ďalej do Ameriky a Austrálie. Náš predok človek cromagnonský prišiel do Európy ako prisťahovalec. Nevážil si druhovú pestrosť. Podľa najnovších výskumov zapríčinil prvú genocídu pri stretnutí so svojím tu usadeným „bratrancom“ neandertálcom.

Zmena klímy spôsobila, že Húni, spomínaní v čínskej kronike už v roku 1764 p. n. l., sa začali presúvať na sever cez polopúšť Gobi a neskôr na západ. Keď v rokoch 375–376 opustili stepi medzi Volgou (tzv. Itil) a Donom, spôsobili posun určitých kmeňov a tzv. sťahovanie národov. Týmto spôsobom značne ovplyvnili aj dnešnú tvár Európy.

Mnohé stredoázijské ríše, ktoré zohrávali významnú geopolitickú úlohu, ďaleko presahujúcu región, neboli štátmi v dnešnom európskom ponímaní. Nepredstavovali správu nad fixným územím. Združovali kočovníkov. Usadenosť nepoznali ani ich vladári, ktorí sa večne premiestňovali so svojou jurtou (mongolsky erg). Kľúčová otázka moci nespočívala v panstve nad pôdou, ale nad večne migrujúcimi ľuďmi.

Máme príklady aj opačné. Pojem migrácia nemožno chápať absolútne. Známy vtip hovorí o tom, ako užhorodský obchodník býval a podnikal počas svojho života v rozličných štátnych útvaroch s rozličnou hodnotovou výbavou. A pritom spolu s ostatnými obyvateľmi východných Karpát, obrazne povedané, nevytrčil päty z domu. Na rozdiel obyvateľov kočovných národov fyzicky ostal na mieste, ale „migrovali“ okolo neho štátne útvary a politické systémy.

Nie vždy sa hýbu iba veľké skupiny obyvateľstva. Súčasný spor o plnohodnotné uznanie najjužnejšej republiky bývalej Juhoslávie je spätý aj s presunom názvu krajiny Macedónsko z gréckeho územia mierne na sever.

Súčasná migrácia má viacero podôb. Deje sa v rámci jedného štátu alebo presahuje až celé svetadiely. Býva živelná alebo riadená.

Masové opúšťanie svojho rodiska má mnoho viacerých príčin, ktoré sú navzájom prepletené. Prvá, ako sme uviedli, bola a dá sa predpokladať, že aj bude súvisieť so zásadnými zmenami podnebia. Moskovský primátor Jurij Michajlovič Lužkov oživil diskusiu o zmene tokov niektorých sibírskych riek. V ostrých polemikách s prírodovedcami a ochranármi argumentuje tým, že hlavné mesto Ruska sa stalo domovom veľkého nekontrolovateľného prílevu obyvateľstva zo strednej Ázie. To opúšťa svoju vlasť, v ktorej sa znižuje v dôsledku zvýšeného sucha úroda a z toho vyrastá reťaz problémov.

Druhá, najzávažnejšia, pramení zo sociálno-ekonomického postavenia. Väčšinu ľudí vyháňa z rodiska bieda. Je však i veľa tých, ktorí netrpia chudobou, ale masovo migrujú preto, lebo inde sa chcú mať lepšie.

Častou príčinou býva vnútropolitická situácia v krajine alebo napätie so susedmi. Veľké skupiny utekajú pred politickou, etnickou, náboženskou perzekúciou a pred vojenskými konfliktami. Vyháňané etnické menšiny putujú za štátne hranice svojej domoviny. Mnohých priťahuje pravlasť, štát, v ktorom už nepredstavujú etnickú menšinu. Dostávajú sa do nového prostredia, do lona vlastného etnika, ktoré prináša veľké nádeje. Vytváranie utečeneckých komunít vo vnútri svojho materského národa prináša nové otázky. Po prvotnom privítaní nastávajú vážne vecné problémy. Utečenci si priviezli vlastné problémy a odlišné zvyky. V zúfalstve sú ochotní neraz prijať každé zamestnanie za ľubovoľných podmienok. Predstavujú vážnu konkurenciu na trhu práce. Tak vzniklo napr. po prvej svetovej vojne „grécko-grécke“ napätie. Poldruha milióna maloázijských Grékov, vyhnaných z Turecka, narazilo po návrate do svojej pravlasti na novovzniknuté grécko-grécke cleavage. Veľa z nich našlo ochranu v parlamentnej Liberálnej strane utečencov (Fileléthéron Prosfijikón Kómma). Ľavicoví novousadlíci preferovali Všeľudový front robotníkov, roľníkov a utečencov (Enieo metopo ergaton, agroton, prosfygon). Veľké masy takýchto utečencov novšieho obdobia, napr.  pochádzajúcich z Kosova, Krajiny a Slavónie, žijú v Srbsku alebo, napr. pochádzajúcich z Abcházka, v Gruzínsku.

Mnoho migrantov cestuje, lebo ich pozýva hostiteľská krajina priamo či nepriamo ako odborníkov alebo ako generáciu, ktorá môže vyriešiť demografické problémy ekonomicky najvyspelejších štátov sveta. Odhady hovoria, že náš svetadiel vie do dvadsať rokov prijať 20 miliónov kvalifikovaných pracovníkov, do štyridsiatich rokov až 50 miliónov. Politika tzv. modrých kariet súvisí s Lisabonskou agendou, ktorá načrtáva plán poznatkovo orientovanej spoločnosti, vytvárajúcej podmienky, aby sa Európa priblížila k predstave o najdynamickejšej a najkonku-rencieschopnejšej ekonomike.

Vytautas, najslávnejšie litovské knieža, táboril v roku 1424 s veľkou armádou pri brehoch Čierneho mora, kam na krátke obdobie rozšíril svoju ríšu. Ako víťaz si priniesol z Krymu domov skupiny Tatárov a Karaimov, špecifického národa, ktorý vznikol z viacerých etník, patriacich k osobitnej judaistickej sekte. V okolí utešeného zámku Trakai, postaveného neďaleko Vilniusu ako ochrana pred križiackymi nájazdmi na ostrove jazera Galvan, sa ich  potomkovia, stúpenci Knihy nariadení, usídlili a vykonávali strážnu službu. V ostanej časti Litvy rozprúdili to, čo sa naučili na Kryme – obchod a remeslá. Trakai sa stal postupne duchovným centrom všetkých Karaimov, aj vzdialených od Pobaltska.

Ústretovosť mnohých európskych štátov (napr. škandinávskych) voči migrácii nesúvisí iba s tolerantnou kultúrou, ale vyplýva aj z ekonomickej nevyhnutnosti. Na dôchodcov nemá kto pracovať. Prognózy Ruskej federácie počítajú s tým, že pokiaľ zlyhá súčasná ústretová sociálna politika voči mladým rodinám, (príspevok vo výške asi 250 000 SK za narodenie dieťaťa), oprú sa o druhý variant. Na záchranu počtom obyvateľov zmenšujúceho sa štátu a jej starnúceho obyvateľstva by prišli početnejšie vlny migrantov z neruských ázijských republík z bývalého ZSSR. Sovietsky zväz nezanechal napriek svojim problémom (s výnimkou Čečenska) zásadné problémy spolunažívania, zjednodušene povedané, kresťanskej a moslimskej kultúry. Moslimské obyvateľstvo značne poznačila svojská, sovietska sekularizácia. V strednej Ázii extrémny neznášanlivý islamizmis zapustil väčšie korene po rozpade ZSSR iba v Tadžikistane, a to najmä v dôsledku exportu ideológie, zbraní a štruktúr zo susedného Afganistanu.(1)

 

Pobaltská skúsenosť

    Pobaltské štáty poznačila kombinácia riadenej a živelnej, prvotnej a druhotnej migrácie. Východoslovanské (najmä ruské) obyvateľstvo tu žilo v hojnom počte už pred prvou svetovou vojnou. S výnimkou Litvy potom jeho podiel prudko rástol.

Za sovietskej éry sa počet Rusov viac než strojnásobil. Nových prisťahovalcov lákali voľné pracovné príležitosti, zjednodušené pravidlá pri prihlasovaní sa na trvalý pobyt, dobré bytové podmienky, kvalitné služby, zásobovanie v obchodoch, zdravotná starostlivosť, možnosti rekreácie a v neposlednej miere slušný zárobok. Väčšina z nich sa zamestnala v priemysle (od robotníckych profesií po vysokokvalifikovaných inžinierov), energetike, stavebníctve a doprave. Na rozdiel od Estóncov boli málo zastúpení medzi humanitnou inteligenciou. Pre nových usadlíkov (Rusov, Ukrajincov aj Bielorusov) zamestnávateľ (zvyčajne veľký priemyselný podnik) predstavoval nielen zdroj príjmov, ale aj sociálnu istotu, priestor pre medziľudskú komunikáciu a aj neoficiálneho „ombudsmana“. Rusi sú v Estónsku usídlení nerovnomerne. Polovica z nich žije v hlavnom meste, štvrtina v ostaných priemyselných centrách a zvyšná štvrtina je rozptýlená po celej krajine.

 

Zmeny zastúpenia rozhodujúcich národností v Estónsku v %

 

Obnovená samostatná Estónska republika prijala zákony diskriminujúce etnické menšiny. Úsilie o etnický revanš bolo reakciou na dlhoročné skúseností s politikou Kremľa voči Pobaltsku. Veľká časť východoslovanského obyvateľstva nemá ruské, ukrajinské či bieloruské občianstvo (je nositeľom iba starého nefunkčného sovietskeho občianskeho preukazu), nespĺňala kritériá ani pre udelenie estónskeho občianstva, nemôže voliť do celoštátneho ani európskeho parlamentu. Občianstvo bolo prisúdené iba tým, ktorí boli občanmi štátu do 16. 6. 1940 a ich potomkom. Tento stav potvrdilo referendum 28. 6. 1992, v ktorom 53 % obyvateľstva odmietlo prideliť volebné právo tzv. neobčanom. Pod tlakom EÚ sa zákon (2) o občianstve čiastočne liberalizoval. Obyvatelia, ktorí stratili občianstvo obnovením samostatného Estónska, môžu požiadať o jeho pridelenie, ak žijú v štáte päť rokov, úspešne absolvujú testy zo štátneho jazyka a zo základov práva, vrátane ústavy.

Pomer občanov a neobčanov, trvale žijúcich v Estónsku, sa po vyhlásení samostatnosti viditeľne zmenil iba koncom minulého storočia. Na tretinu poklesol počet neobčanov, narástol počet občanov iných štátov. Estónsko však neratifikovalo Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov.

 

Pomer občanov neobčanov, trvale žijúcich v Estónsku v % (3)

 

	1992	1999	2003	2005
Občania Estónska	68	80	81	82
Neobčania	32	13	12	10
Občania cudzích štátov	-	7	7	8

 

    Podobný osud zažilo aj Lotyšsko. Zmeny pomeru etník ukazuje nasledovná tabuľka.

 

Zmeny zastúpenia rozhodujúcich národností v Lotyšsku v %

 

 

    Obnovená samostatná Lotyšská republika prijala v roku 1992 zákon, ktorý stanovil za jediný oficiálny jazyk lotyšský. Tento stav potvrdil aj nový zákon, platný od 1.9.2000. Podľa neho sú všetky iné jazyky, s výnimkou livónskeho, ktorým hovorí asi 35 ľudí, cudzie. Súčasne boli prijaté sporné zákony, ktoré v rámci Pobaltska najviac diskriminovali etnické menšiny. Podobne ako v Estónsku výrazná väčšina východných Slovanov, ktorí predstavujú tretinu obyvateľstva krajiny, nespĺňala kritériá pre udelenie občianstva a nemohla voliť do parlamentu. Občianstvo dostali iba tí, ktorí tu bývali do 17.6.1940 a ich potomkovia. Referendom z 3.10.1998, vyvolaným tlakom EU, sa čiastočne zliberalizoval zákon o občianstve (výsledok – 50,03 % : 44 %). Podľa neho získali občianstvo deti neobčanov, narodené po roku 1991. Ostatní musia (podľa čl. 20) komplexne rozumieť informáciám spoločenského a oficiálneho charakteru, voľne rozprávať, konverzovať a odpovedať na otázky, týkajúce a spoločenskej témy, plyne čítať, rozumieť pokynom príkazom, napísať prácu na spoločenskú tému, ktorú mu zadá komisia.

   Dňa 1.1.2008 sa počet neobčanov (t. j. tých, ktorí nemajú nijakú štátnu príslušnosť) znížil na 372 421, z ktorých tri štvrtiny sú rodení Rusmi.

 

 

Etnické zloženie Lotyšska a pomer občanov, neobčanov a cudzincov k 1.4.2007 (4)

 

Národ- nosť	Spolu	Občania Lotyšska	Neobčania	Občania iných štátov	Pomer v %
Lotyši	1 351 480	1 345 363	2 053	1 082	97:2:1
Rusi	652 204	362 902	278 213	22 115	57:40:3
Bielorusi	86 594	30 694	55 254	2 101	30:66:2
Ukrajinci	58 175	16 575	39 633	3 905	28:65:7
Poliaci	54 831	40 807	13 369	655	75:24:1
Ostatní	48 023	28 026	13 470	6 527	60:28:14
Spolu	2 284 871	1 850 616	392 816	32 386	81:17:1,5

 

 

Počet občanov, ktorým bolo udelené lotyšské občianstvo

   Nasledujúca tabuľka ukazuje na prelomový rok 1999 v počte udeleného občianstva. Šesťnásobný nárast oproti predchádzajúcemu obdobiu spôsobili o. i. zmeny v zákone, ktoré umožňujú deťom, narodeným v Lotyšsku po roku 1991, získať občianstvo automaticky. Druhý nárast (v roku 2004, o 60 %) súvisí so vstupom štátu do Európskej únie.

 

 

    V Litve došlo po druhej svetovej vojne k nárastu rusky hovoriaceho obyvateľstva a Poliakov, nakoľko získala polonizovanú viľnuskú oblasť. Na rozdiel od Estónska a Lotyšska sa podiel väčšinového národa v porovnaní s medzivojnovým obdobím nezmenšil, ba narástol. Jediná z nich Litva prijala tzv. nulový variant zákona o štátnom občianstve, ktorý umožňoval každému bez ohľadu na národnosť, materčinu, ovládanie litovčiny a obdobie, kedy sa usadil na území republiky, získať občianstvo. V roku 1991 došlo k sprísneniu podmienok. Od nových žiadateľov sa vyžadovala znalosť litovského jazyka a ústavy.

 

 

Zmeny zastúpenia rozhodujúcich národností na Litve v %

 

	1923	1928	1959	1970	1981	1989	1994	1996	2001
Litovci	84,2	80,1	79,3	80,1	80	79,6	81	81,4	83,45
Poliaci	3,2	3	8,5	7,7	7,3	7	7	6,9	6,74
Rusi	2,5	2,3	8,5	8,6	8,9	9,4	9	8,3	6,31
Bielorusi	0,2		1,1	1,5	1,7	1,7	2	1,5	1,23
Ukrajinci			0,7		0,9	1,24	1,2	1	0,65
Židia	7,6	7,1	0,9		0,4	0,3	0,3		0,12
Nemci	1,4	3,5				0,05			0,09

 

 

Západoeurópska skúsenosť

Západnú Európu poznačili dve základné vlny migrácií. Prvá, ľahšie odhadnuteľná a ovládnuteľná a viac-menej nekonfliktná, sa uskutočnila po druhej svetovej vojne. Prisťahovalci prichádzali počas nej do nového sveta, v ktorom sa adaptovali. Druhá, o ktorej hovorí aj teória sociálnych sietí (ide o tzv. recipročné sociálne vzťahy vytvorené medzi tromi a viac ľuďmi, poskytujúce šance a obmedzenia), je ťažšie predvídateľná a ovládateľná. Prvoemigranti pôsobia pri nej ako „špongia“, ktorá priťahuje príbuzných, známych politických sympatizantov a náboženských spoluvercov. Tí našli v cudzine medzi rodákmi a názorovými súputníkmi kus svojej vlasti a nepotrebovali sa adaptovať na svet väčšinového obyvateľstva. Na druhej strane, napr. nepokoje, spojené s vandalizmom v roku 2007 vo Francúzsku, ktoré ovplyvnili aj posledné  prezidentské a parlamentné voľby, nemožno pripísať na rub neadaptability. Tieto formy protestu, používajú aj rodení Francúzi (pozri napr. študentská revolta v roku 1968).

Na riešení migrácie sa Európa musí podieľať z viacerých dôvodov, a to nielen z vlastných egoistických záujmov. Bohatstvo mnohých jej štátov sa odvíja o. i. od kolonializmu, keď dochádzalo k zdieraniu, narušeniu tradičných sociálnych väzieb, k zbavovaniu sa zodpovednosti za svoj osud násilnou cestou a k vytvoreniu veľmi zraniteľného monokultúrneho hospodárstva. Tento problém prehlbujú aj súčasné nerovnoprávne ekonomické vzťahy v medzinárodnej obchodnej výmene. Problémy rozvojových krajín putujú k nám. Zamestnávanie vysoko kvalifikovaných odborníkov z tzv. tretieho sveta prináša nielen im, ale aj nášmu hospodárstvu osoh. Na druhej strane prehlbuje deformáciu ekonomiky rozvojových krajín, lebo tam pretrváva nízka kvalifikovanosť doma pôsobiacej pracovnej sily. To sekundárne spôsobuje nové migračné vlny zúfalých, často nekvalifikovaných pracovníkov. Dostávame sa do začarovaného kruhu.

Trendy si vyžadujú stanovovať pravidlá hry, komunikovať s odlišnými kultúrami ešte skôr, ako masovo expandujú k nám, a vytvárať rovnoprávne podmienky pre všetkých. Na našom kontinente sú právne chránené jazyky väčšinových národov. Platí tiež Charta menšinových a regionálnych jazykov. Reč imigrantov, používaná veľmi intenzívne, nemá rovnocennú právnu ochranu.

Migrácia, ako sme uviedli nie je nový a nezvládnuteľný jav. Nepredstavuje smrtonosný chaos. V jej dôsledku už v stredoveku existovali mnohonárodnostné mestá, v ktorých jednotlivé etniká žili vo svojich štvrtiach, udržiavali si a rozvíjali vlastnú identitu. Vo vzájomnej komunikácii nedochádzalo k toľkým vyhroteným konfliktom ako v súčasnosti. Je síce pravda, že vtedy sa neuskutočňovali sociologické prieskumy, ktoré by túto tézu potvrdili. Existuje však veľa nepriamych dôkazov. Z dobových cestopisov z pier hodnoverných a kvalifikovaných autorov strach necítiť.

 

Poznámky:

1)   pozri Krno, S.: Krajiny v srdci Ázie, FF UKF, Nitra 2008, 288 s. a Kaukazské republiky, FF UKF, Nitra 2008, 216 s.

2)   Podľa článku č. 8 Ústavy sa vyžaduje počúvanie a čítanie estónskeho jazyka s porozumením, konverzácia a písanie

3)   Poleshchuk, V.: Estonian minority population and non-discrimanation. Legal information centre for human rights, Tallin 2006, s. 7

4)   http://unpan1.un.org/intradoc/groups/public/documents/UNTC/UNPAN018407.pdf

 

Literatúra

·        Dubnička, Ivan: Kultúra a environmentálna kríza, FF UKF, Nitra 2007

·        Klavec, Jozef: Terorizmus ako politický fenomén, Univerzita Komenského, Bratislava 2007, 108 s.

·        Krno, Svetozár: Kaukazské republiky, FF UKF Nitra 2008, 216 s.

·        Krno, Svetozár: Krajiny v srdci Ázie, FF UKF Nitra 2008, 288 s.