SOCIETAS – časopis pro politické a společenské vědy, 3 – 4/ 2007

VOĽBY DO PS PČR V ROKU 2006 S POROVNANÍ S ĎALŠÍMI ŠTÁTMI V4

Svetozár KRNO

Univerzita Konstantina Filozofa v Nitře

Niektoré historické rozdiely

Česká republika má spomedzi štátov Višegrádskej štvorky najstaršie korene súťaživého straníckeho systému. Zákon č. 15 z januára 1907 zaviedol všeobecné, rovné, tajné a priame hlasovacie právo pre mužov, starších ako 24 rokov, čím sa urýchlilo kreovanie politických subjektov v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Honoračné strany uvoľnili postupne priestor masovým.

Presadli sa tu všetky Steinom Rokkanom spomínané štiepne línie, medzi ktorými dominovala línia centrum – periféria, vyplývajúca z etnickej diferenciácie. Iné protiklady ako mesto – vidiek, modernizmus – tradicionalizmus a práca – kapitál sa prejavili najmä v neskoršom vývoji. Počas dvoch volebných období sa vyformoval na rozdiel od ostatných spomínaných krajín stabilný klasický stranícky systém. Viaceré strany na konci 19. storočia mali masový charakter.

Vznikli jasné politické tábory, odlišujúce sa sociokultúrnym správaním a prostredím, v ktorom pôsobia a ktoré si vytvárajú. Nastala tzv. stĺpcová štruktúra. Narastajúca diferenciácia nebola daná iba odlišným postavením veľkých skupín obyvateľstva v spoločnosti, odlišnými záujmami, hodnotami, cieľmi a preferujúcimi cestami k ich naplneniu, ale aj mentalitou, správaním sa, akceptovaním subkultúry a vlastných navonok nepolitických združení, do ktorých presiaka stranícky život. Tento jav sa neprejavoval iba pri celoštátnej politike, dotýkal sa komunálnych, miestnych a každodenných otázok a starostí. Stúpenci jednotlivých smerov strán preferovali vlastné športové kluby, pohostinstvá, výrobné družstvá a nepolitické spolky.

V podmienkach Uhorska bola situácia zásadne odlišná od Rakúska. Dominujúce postavenie šľachty a málo rozvinutá mestská buržoázia brzdili demokratizačný proces v Uhorsku. Etnické menšiny zostali v diskriminujúcom postavení, chýbala slobodná súťaž politických strán a ideových smerov. Pomery priali vzniku iba maďarských politických strán. Išlo predovšetkým o subjekty bez širokej členskej základne, ktoré vznikali z parlamentných klubov a frakcií.

Pokým vo väčšine Európy novely viedli v druhej polovici 19. storočia k demokratizácii ak rozšíreniu volebného práva, v Uhorsku prevládala opačná tendencia. V jednotlivých etapách množstvo zapísaných voličov neprekročilo ani 7 % obyvateľstva. Išlo o najmajetnejšie vrstvy – šľachta, veľkostatkári a veľkoburžoázia, strední roľníci, remeselníci a inteligencia, pracujúca v službách režimu. Na prelome storočí 88 % poslancov uhorského snemu malo maďarskú národnosť, hoci ostatní mierne presahovali polovicu obyvateľstva.

Medzi kľúčové predvolebné témy patrili štátoprávne usporiadanie, t. j. vzťahy medzi Viedňou a Pešťou, národnostné a ekonomicko-sociálne problémy. Vládnuci liberáli sa viac-menej uspokojili s rakúsko-maďarským vyrovnaním z roku 1867, opozícia sa vracala k myšlienkam revolučného roku 1848. Maďarské strany sa líšili v stupni presadzovania maďarizácie a v predstavách o jednotnom uhorskom národe. Spolu s narastajúcim oficiálnym štátnym nacionalistickým tlakom klesala tolerancia aj u etnicky tolerantnejších strán. V hospodárskej oblasti si strany všímali problémy modernizácie krajiny, likvidácie feudalizmu na dedine, ochranu vnútorného trhu, výstavbu ciest a daňovú politiku. Hlavná cleavage nepredstavovala napätie medzi konzervativizmom a liberalizmom, ale medzi ultrakonzervativizmom a konzervatizmom s liberálnymi prvkami.

Na Slovensku zo spomínaných dôvodov vznikali vlastné politické strany neskôr ako v susedných krajinách. Profilovali sa podľa postoja k viacerým otázkam, ktoré ani pri súčasnom štiepení straníckeho systému nie sú bezvýznamnými. Prvý rozpor mal konfesionálnu podobu. Katolicizmus v politickom živote sa viac opieral o nadracionalizmus, danosť a objektivizmus hodnôt, hierarchicko-autoritatívne štruktúry, význam vodcovskej osobnosti, paternalizmus a kolektivizmus. Jeho politickí predstavitelia sa priblížili bližšie k mysleniu bežného voliča. Problém národnostnej otázky vymedzovali v rámci Uhorska, slovenskosť vysvetľovali v negatívnom ponímaní voči iným uhorských etnikám a v uzavretosti. Protestantskí činitelia kládli väčší dôraz na racionalizmus, subjektivizmus hodnôt a laicko-decentralizované štruktúry. Zdôrazňovali individualizmus. Venovali rovnakú dôležitosť národnostnej otázke. Zväčša boli proslovanskí, ale k slovanskej myšlienke sa prepracovali pod vplyvom myslenia v Čechách a Nemecku, ktoré im sprostredkovali vzťah k ostatnej Európe. Odmietali izolacionizmus.

Druhý rozpor mal geokultúrnu podobu. Pripomínal dialóg ruských tzv. slavianofilov a tzv. zapadnikov. Slovenskí stúpenci tradicionalizmu, národnej a proslovanskej orientácie na jednej strane konkurovali tým, ktorí kládli väčší dôraz na modernizmus a občiansky princíp. Nemožno tu klásť automatickú analógiu s konfesionálnou diferenciáciou. K izolacionizmu inklinovala katolícka Ľudová strana aj Vajanského krídlo protestantskej Slovenskej národnej strany.

Treťou diskutovanou otázkou bol vzťah k trhovému hospodárstvu a k jeho liberálnej podobe. V tejto súvislosti kriticky vystupovali stúpenci tradicionalizmu, národného princípu, ale aj socialisti.

Pri spore tradicionalizmus – modernizmus sa na Slovensku ťažko ujímal politický liberalizmus. Tento jav mal svoje objektívne aj špecifické subjektívne príčiny. Uhorsko citeľne zaostávalo za vývojom na západe, na severe a v ostatnej časti stredu Európy, jeho mocenské mechanizmy tlmili rozvoj porobených krajín a ich otváranie sa svetu. Moderné európske trendy sledovali iba predstavitelia najvyššie vzdelaných vrstiev a začínajúci podnikatelia. Okrem toho liberalizmus u Slovákov vzbudzoval negatívnu politickú symboliku, lebo uhorské strany, hlásiace sa k nemu, zaujímali nacionalistické pozície. Výnimku tvorili predstavitelia slovenskej Novej školy, ktorí postupne ustupovali svojim požiadavkám, až sa zliali s maďarskou Deákovou stranou.

Piaty rozpor – práca verzus kapitál – sa nepociťoval ako zásadný politický problém. Socialisti mali v porovnaní so západnou časťou Európy, ale aj s rakúskou časťou monarchie, bezvýznamné postavenie. Príčiny nemožno hľadať iba v historickej zaostalosti Uhorska a v malej koncentrácii robotníkov. Politicky aktívna menšina považovala za väčší problém otázky prežitia národa. Navyše rast ľavice, slovenskej aj maďarskej, brzdili represálie vlády. Anarchizmus Slovensko na rozdiel od Čiech celkom obišiel.

Poliaci žili najmä v troch odlišných štátoch – v Prusku, Rakúsku a Rusku. Nemecká časť poľského územia zažila najradikálnejšou pozemkovú reformu, ktorá zmiernila napätie medzi mestom a vidiekom. Postupne sa tu presadzovalo rozširovanie občianskych práv, ale trval tlak na germanizáciu. V Rakúsku spomínaný zákon č. 15/1907 dal podnet k pohybu aj v Malopoľsku, kde boli najvhodnejšie podmienky na presadzovanie národnej identity. V tretej časti Poľska, ruskom zabore, bola situácia s občianskymi právami a politickými slobodami najkrikľavejšia. Voľná súťaživosť politických strán temer neexistovala. Jedinou celonárodnou poľskou inštitúciou bola katolícka cirkev, ktorá sa stala symbolom národného obrodenia. Jej vplyv počas obdobia tzv. zaborov rástol a dosahoval aj politickú dimenziu. Tím sa líšili tunajšie trendy od sekularizačného vývoja väčšiny štátov Európy. V spomínanom období vznikali prvé poľské politické strany. Pôsobili najmä v zahraničí. Medzi kľúčové politické otázky, deliace obyvateľstvo, patrili postavenie Poľska a cirkvi v štáte.

Prvá svetová vojna prispela k diskontinuite vývoja politických strán. V straníckom systéme dominovala Československa tzv. hradná päťka – agrárnici, národní demokrati, národní socialisti, sociálni demokrati a lidovci. Z celoštátnych strán sa iba tri významnejšie etablovali na slovenskom území – agrárnici, sociálni demokrati a komunisti. Výsledky parlamentných volieb z roku 1920, poznačené veľkou eufóriou zo vzniku spoločného štátu, sa značne odlišovali ďalšie troch (v roku 1925, 1929 a 1935). Vyhrali provládne strany na rozdiel od ostatných volieb, z ktorých vyšli víťazne opozičné sily. Najsilnejší z nich boli ľudáci. Čerpali z dvoch základných protikladov: centrum – periféria, štát – cirkev. Celkovo možno povedať, že v medzivojnovom období na Slovensku prevažovala opozícia voči hradnej päťke, orientácia strán na katolicizmus, národnú identitu a sociálne otázky.

Medzivojnový autoritatívny režim v Maďarsku, podobne ako na celom Balkáne, výrazne zúžil parlamentu právomoc. Navyše tu chýbala rovnováha. Vždy dominovala jedna národno – konzervatívna strana.

Politický vývoj medzivojnového Poľska mal veľa spoločných znakov s pobaltskými štátmi a nie s budúcimi členmi Višegrádskej štvorky. Vytvoril sa tu stranícky systém, poznačený extrémnym a atomizovaným pluralizmom so štyrmi blokmi, predstavujúci pravicu, stred, ľavicu a subjekty pestrých etnických menšín (ukrajinskej, poľskej, nemeckej, židovskej). Rozhodujúca poľská pravicová sila Národno-demokratická strana inklinovala k umiernenému nacionalizmu. K ďalším kľúčovým politickým smerom patril agrárnický, socialistický a kresťanskodemokratický, ktorý však napriek vysokej religiozite nedominoval. Po násilnom prevrate Józefa Piłsudského v roku 1926 sa právomoc nestabilného Sejmu značne redukovala.

Na zmeny po roku 1989 boli štáty (budúcej) V 4 rozlične pripravené. V Maďarsku, aj vďaka mechanizmu tzv. šedej zóny, dozrievalo odovzdávanie moci najplynulejšie. Už pred rokom 1989 sa tu vytvorili kondenzačné jadrá dnešných kľúčových politických strán. V Poľsku strety medzi končiacou mocou a opozíciou, združenou okolo Solidarity, vyústili pri tzv. okrúhlych stoloch. V bývalom Československu (a najmä na Slovensku) boli prejavy opozičnej činnosti a ich reálna podpora u obyvateľstva podstatne skromnejšie. K odovzdaniu moci, na rozdiel od spomínaných susedov nedošlo dojednávaním, ale náhle a skokom.

Slovenská republika

Historický vývoj straníckeho systému na Slovensku je poznačený radikálnou diskontinuitou (uhorské obdobie, prvé Československo 1989-1838, povojnové roky 1945-1948, po roku 1989). Ani v modernom období nenastala jeho štandardizácia a s ňou súvisiaca deliaca čiara sa neopierala o pozitívnu hodnotovú orientáciu, ale o negáciu, obavy ba až strach. Vo voľbách sa do parlamentu dostala nová neštandardná strana (v roku 1992 – Hnutie za demokratické Slovensko, 1994 Združenie robotníkov Slovenska RS, 1998 Strana občianskeho porozumenia a v roku 2002 Smer). Až v roku 2005 sa začala výraznejšie prehlbovať pravo-ľavá polarizácia spoločnosti a stranícky systém sa začal približovať k tradičnej pravo-ľavej rovnováhe.

Kampaň pred šiestimi ponovembrovými parlamentnými voľbami nebola veľmi ostrá. Jej kľúčovú tému predstavovala sociálno-ekonomická reforma. Väčšina subjektov sa vyhýbala jednoznačnej odpovedi na otázku povolených partnerov. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda dokázal udržať koalíciu i napriek značnému štiepeniu parlamentných strán. Súčasne netransparentne získal podporu u odštiepených poslancov. Jeho vláda tým strácala legitimitu. Postupne redukoval kontakty s nevládnymi organizáciami, presadzoval zákony s minimálnou väčšinou. Vládnuce strany nevytvorili pri začatí dôchodkovej reformy širší konsenzus (t.j. aspoň s časťou opozície). Svoje reformy nevedeli dostatočne vysvetliť. Termín na rýchlo uzákonenej povinnosti zdravotného priznania načasovali, netušiac možnosť predčasných volieb, na koniec júna, čím si odradili časť sympatizantov.

Podľa výskumu, ktorý uskutočnil IVO po voľbách, voliči sa rozhodovali predovšetkým podľa doterajšieho pôsobenia strany, sympatii a dôveryhodnosti jej osobností a programov. Z deviatich možných dôvodov uviedli na poslednom mieste odporúčanie uznávaných osobností, výsledky výskumov verejnej mienky a predvolebnú kampaň.

Voľby mali viaceré osobitosti. Prvý raz prebehli iba v jeden deň. Nové pravidlá kampane umožňovali voliť poštou (čo využilo 3700 občanov) a zo zahraničia. Do kampane sa mohli zapájať aj súkromné médiá. Nebola ohraničená moratóriom, pokračovala aj v sobotu 17. júna. Kaucia pol milióna slovenských korún nezmenšila počet kandidujúcich subjektov. Po prvý raz význam preferenčných hlasov stúpol, keď sa podmienka „10 % krúžkujúcich“ znížila na tri.

Dosiahla sa rekordná nízka účasť (54,67 %), čím sa potvrdil trvalý výrazný pokles záujmu voličov od roku 1990 (európsky parlament – jún 2004 16,77 %, voľby do vyšších územných celkov – november 2005 11,07 %). V poslednej dekáde minulého storočia patrilo Slovensko k štátom s najvyššou účasťou v strednej Európe, teraz za ním skončilo iba Poľsko. Pokým pred štyrmi rokmi k urnám prišli predovšetkým obyvatelia vidieka, v roku 2006 sa rozdiely medzi ním a mestami vyrovnali. Najvyššiu aktivitu zaznamenali vo veľkých mestách (napr. Bratislava – 57 %). 45 percent nevoličov je znechutených z politiky. Pociťuje veľkú frustráciu. Medzi nevoličmi boli najmä nezamestnaní, prvovoliči, ženy, obyvatelia s nižším vzdelaním a z vidieka. Po prvý raz poklesol aj záujem dôchodcov. V roku 1998 a čiastočne aj v roku 2002 došlo k mobilizácii mladých. O štyri roky sa karta obrátila. Priemerný vek voličov značne stúpol. 42 % nevoličov medzi vekom 18-24 rokov sa o politiku nezaujíma.

Podiel voličov typu „last-minute“ sa nezmenil. V roku 2002 18 percent (v Českej republike 22 %) a o štyri roky 19 percent sa rozhodovalo týždeň a alebo ešte neskôr pred vhodením lístku do urny. Ide väčšinou o občana, ktorý sa menej zaujíma o politiku, menej sa ideologicky vyhraňuje, rozhoduje sa viac emocionálne ako racionálne, býva viac ovplyvniteľný jednorázovými impulzmi, poslednými informáciami a mediálne prezentovanými škandálmi. Najviac profitovali z toho typu voličov SDKÚ-DS a SNS, najviac vďaka ich správaniu stratilo SF.

Z dvadsaťjedna kandidujúcich subjektov 16, t.j. doposiaľ najviac, ostalo mimo parlamentu. Prvý raz od roku 1920 najsilnejší subjekt pochádza z ľavého spektra. Po prvý raz v ponovembrovej histórii sa do parlamentu nedostala nová strana. HZDS, ktoré získalo výrazne najslabší výsledok vo svojej histórii, sa tešilo po ôsmich rokoch vysokému koaličnému potenciálu. Ponuku vstupu do vlády dostalo aj od bývalého premiéra. Predtým, hoci dva razy získalo najviac hlasov, ostalo v opozícii.

Maďarsko

Maďarsko je prvým štátov Višegrádskej štvorky, v ktorom sa vytvoril jednoduchý, čitateľný, funkčný a štandardný stranícky systém. V koalícii ľavého stredu dominujú socialisti, v pravicovej opozícii exliberálni konzervatívci – FIDESz. Vývoj má miernu tendenciu k systému dvoch strán. Od roku 1990 sa iba raz novej politickej strane podarilo dostať do parlamentu. V roku 1998 to bol radikálne nacionalistický MIÉP.

Na stabilite straníckeho systému v Maďarsku sa podpísala aktivita v možnostiach spomínanej šedej zóny v období do roku 1989, kancelársky systém vlády, ktorý výrazným spôsobom prispel k tmu, že neboli ešte ani raz vyhlásené predčasné voľby ale najmä skutočnosť, že päť kľúčových štiepnych línií delí rovnako relevantné politické strany podľa vždy do tých istých politických táborov. Členenie voličstva prebieha medzi dvojicami pólov:

a) zamestnanci – zamestnávatelia (ľavica kontra pravica),

b) mesto – dedina,

c) modernizmus – tradicionalizmus (eurooptimizmus – eurorealizmus až euroskepticizmus),

d) miera starosti o maďarskú etnickú menšinu v susedných štátoch (napr. zákon o zahraničných Maďaroch) a

e) vzťah k minulosti (vláda komunistickej strany, obdobie admirála M. Horthyho).

Pozície spolupracujúcich dvojíc parlamentných strán je pri všetkých piatich hore spomínaných štiepnych línií podobná. Vďaka tomu sa spoločnosť politicky neatomizuje. Súčasne však napätie medzi oboma pólmi zostáva výrazné. Nedochádza tu k javu napríklad ako v Českej republike, kde v daňovej alebo v sociálnej politike cítiť príbuznosť pravice na jednej strane a ľavice na strane druhej. A pritom v otázkach perspektívy EÚ pravicová ODS zaujíma podobné (ku skepticizmu inklinujúce stanovisko) stanovisko ako komunisti na jednej strane a sociálni demokrati, lidovci a unionisti na strane druhej spoločne vystupujú ako silní europtimisti.

Volebnú kampaň v roku 2006 poznačili ostré osobné útoky a populistické sľuby u dvoch hlavných rivalov – socialistov a FIDESz. Ich tradiční spojenci – liberáli na jednej strane a Maďarské demokratické fórum sa verejne dištancovali od mnohých postupov oboch kľúčových subjektov. Držali sa viac umierneného vecného štýlu, pôsobili však pod neistotou prekročenia päťpercentnej hranice hlasov. Napokon boli úspešné všetky spomínané štyri kandidačné listiny, ale päť politických strán, nakoľko FIDESz vytvoril volebnú koalícii s Kresťanskodemokratickou ľudovou stranou. MDF po prvom kole, ktoré dopadlo menej úspešne pre FIDESz, sa od neho začalo dištancovať. Tendencie k dvojstraníckemu systému sa v Maďarsku zbrzdili.

Po voľbách v apríli 2006, podobne ako v iných štátoch V 4, akoby sa neukončila volebná kampaň. Dvojpolové napätie sa vyostrilo. Jeho dôsledky sa nepriamo, ale výrazne podpísali na konci leta aj na z horšení medzištátnych maďarsko-slovenských vzťahov. Vedenie hlavného mesta a ani vláda nezvládli poldruhamilióvú účasť na svätoštefanských oslavách, ktoré po panike spôsobili smrť piatim účastníkom. Keď vyšlo najavo zverejnením nahrávky prejavu, odznenom v uzavretom prostredí, že premiér F. Gyurcsány pred voľbami zámerne ružovo vykresľoval ekonomickú situáciu krajiny a neskôr sa o nej veľmi vulgárne vyjadril, uľahčil rozpútanie veľkých protivládnych demonštrácií, spojených so značným násilím.

Vyostrené súperenie medzi dvomi straníckymi blokmi prispelo k tomu, že Maďarská republika sa problém tzv. internetovej vojny na oboch brehoch stredného roku Dunaja a vzájomných urážlivých transparentov na futbalových zápasoch rozhodla riešiť nie v rámci bilaterálnych vzťahoch, podoprených tradičným susedským spolunažívaním a aj medzištátnou zmluvou, ale cez medzinárodné kanály. Prestíž V4 tým značne utrpela. V tomto prostredí veľmi emotívne údajný zapôsobil útok dvojice mladíkov v Nitre na nitriansku študentku H. M., ktorý polícia po rozsiahlom vyšetrovaní označila za zinscenovaný. Jej výrok postupne akceptovali temer všetky parlamentné strany Slovenska, SMK s výhradami. Natíska sa tu otázka inšpirácie zo stretu policajta a kandidátky českej Strany zelených Kateřiny Jacques na jar roku 2006.

Mnohí udalosti v Budapešti v septembri a októbri 2006 prirovnávali k novembru 1956. Maďarská jeseň ukázala, že výroky o najstabilnejšom štáte V4 sa zakladali na vonkajšom pohľade a nie vnútornej analýze.

Poľsko

Jedinečné združenie v bývalom tzv. sovietskom bloku Solidarita sa po roku 1989 štiepilo z dvoch základných príčin. Pôvodné opozičné odborové hnutie predstavovalo širokú ideologickú paletu – najmä konzervatívcov, nacionalistov, kresťanských demokratov, liberálov a sociálnych demokratov. Ostávalo iba otázkou času, kedy sa začne hodnotovo trieštiť. Okrem ideologických sporov narušila jeho jednotu zmena dohodnutej cesty pri okrúhlom stole. Lech Wałesa predčasne, bez vedomia svojich partnerov, oznámil, že je za rýchle voľby hlavy štátu a že sám v nich bude kandidovať. Keď sa stal prezidentom, napätie medzi ním a premiérom Tadeuszom Mazowieckým narástlo.

V roku 1991 hlavný súboj prebiehal medzi táborom liberálov, tvoreným najmä UD: Demokratickou úniou a KLD: Liberálno-demokratickým kongresom na jednej strane a rozdrobenou konzervatívnou pravicou na strane druhej. Postkomunisti zo SLD: Zväzu demokratickej ľavice a ľudovci z PSL ťahali za kratší povraz.

1993 hlavné cleavage viedlo medzi ľavicou a pravicou, začala sa vytvárať ľavopravá rovnováha. Roztrieštenej pravici prepadlo 35 % hlasov (pokým ľavici ani desatina percenta). Ľavica nezískala v parlamentných voľbách väčšinu voličov, ale väčšinu poslancov.

V parlamentných voľbách v roku 1997 prevažovalo rovnaké cleavage. AWS: Volebná akcia Solidarita, združujúca zjednotených konzervatívcov, získala tretinu hlasov a zvíťazila. Ľavicový SLD zaznamenal síce nárast hlasov, ale v dôsledku už neprepadnutia pravicových hlasov, musel prejsť do opozície.

Rok 2001 priniesol rozpad navonok stabilizovanej pravo-ľavej rovnováhy. Konzervatívci aj liberáli vystupovali nejednotne, štiepili na množstvo neúspešných subjektov. Uvoľnený pravicový a pravostredový priestor obsadila nielen ľavica, ktorá získala 40 % hlasov, čo bolo najviac spomedzi všetkých subjektov po roku 1989. V parlamente sa objavili po prvý raz dve protiintegračné strany – roľnícka a a radikálnopopulistická Sebaobrana a ultratradicionalistká LPR: Liga poľských rodín, ktoré sú často označované za nesystémové. Prvý raz v modernej histórii sa stalo, že v demokratickom politickom systéme sa ani jedna z vládnucich strán nedostala do parlamentu.

Počas druhého vládnutia sa postkomunistická ľavica zaplietla do sérii veľkých korupčných afér, po ktorých jej preferencie klesli na štvrtinu. V roku 2005 dosiahla ešte slabší výsledok ako v prvých slobodných voľbách v silnom protikomunistickom prostredí. Podobne ako v roku 1991, voliči nerozhodovali o tom, či sa spoločnosť skrúti vpravo alebo zostane v ľavicovej orientácii. Ľavica dosahovala ešte krátke obdobie pred parlamentnými voľbami preferencie blízke prahu zvolenia. Hlavné delenie voličstva predstavovalo cleavage tradičný konzervativizmus verzus konzervatívny liberalizmus. V roku 2005 sa po prvý raz v Poľsku do parlamentu nedostala nová strana.

Vývoj poľského straníckeho systému za posledných sedemnásť rokov sprevádzajú veľká nestabilita a výkyvy. Nepatrí medzi európske štandardy. Približná rovnováha počas dvoch volebných období znamenala iba prechodný stav. Tradičnú súťaživosť programov často vytláčalo osočovanie, poukazujúce na minulosť. Z relevantných subjektov iba tri – PSL: Poľská ľudová strana, Sebaobrana a SLD: Zväz demokratickej ľavice pôsobia od roku 1991 pod pôvodným názvom, pričom dlhodobo stabilný SLD zažil v roku 2004 veľké štiepenie. Postsolidaritné subjekty si nevedeli napriek popularite trvalé štruktúry, nevedeli prežiť zmenu vodcu a neustále sa rozchádzali a spájali. Zmena nastala až v roku 2005 víťazstvom silne tradicionalistickej, kresťansky demokraticky orientovanej strany PiS: Právo a Spravodlivosť. Vláda legitímnej zvolených bratov – dvojičiek Lecha a Jarosława Kaczyńských predstavuje európsky unikát. Potvrdila názory o tom, že pokým medzi kľúčovými postavami bývalej opozičnej Solidarity prevažovali liberál, v stredných štruktúrach dominovali konzervatívci.

Česká republika

Česká republika v porovnaní s ďalšími štátmi V4 od „rakúskeho“ obdobia má najrozvinutejšou ekonomiku. A dôsledku prepojenosti katolíckej cirkvi s habsburskou dynastiou, je to jediný štát, kde rímski katolíci netvoria väčšinu (v Poľsku ide o 88 %, na Slovensku dve tretiny, v Maďarsku tesne nad polovicu). Etnické menšiny tvoria zanedbateľný problém a nepredstavujú výraznú politickú otázku (problém tzv. moravizmu sa viac-menej skončil po rozdelení Československa). V medzivojnovom období všetky štyri krajiny mali výrazný podiel národnostných menšín[1], v súčasnosti má túto charakteristiku iba Slovenská republika.

Po zmene politického režimu koncom roku 1989 sa nepodarilo nadviazať ani na jeden z predchádzajúcich straníckych systémov. Prvá etapa rekonštrukcie, či presnejšie tvorby nové pluralitného straníckeho systému, zavŕšená voľbami v júni 1990, prebehla v znamení rozhodujúcej kľúčovej otázky, týkajúcej sa definitívneho skoncovania so starým režimom. Hlavná cleavage viedla medzi komunistami a ostatnými. Víťazné širokospektrálne Občianske fórum (OF), ktoré v prípade Snemovni národov prekročilo zisk polovice hlasov, dosiahlo najlepší výsledok spomedzi analogických hnutí v štátoch budúcej Višegrádskej štvorky. Jeho silná akumulácia voličov prispela k tomu, že Českú republiku reprezentovali iba štyri parlamentné strany, t. j. najmenej od roku 1990. Stredne veľká komunistická strana sa dostala tak do izolácie.

V tejto a ani v nasledujúcich etapách nedošlo k pokusu obnoviť tzv. historické strany, s výnimkou tých, ktoré pôsobili v Národnom fronte. Socialisti ani obnovení sociálni demokrati sa nepresadili. Naproti tomu lidovci, spojení s novou Kresťanskodemokratickou stranou, si vydobyli stabilné miesto v parlamentne. Protirečenie štát verzus cirkev kmeňoví voliči pociťujú rovnakým rozsahom ako na religióznejšom Slovensku.

Úspech moravskej koalície (vyše desatina hlasov) poukázal na málo predvídateľné napätie v medzi centrom a perifériou.

V druhej etape voliči a ich reprezentanti reagovali na transformačný proces. Začali sa výraznejšie prejavovať ďalšie cleavages. Najsilnejší subjekt, Občianske fórum, sa objektívne profiloval a štiepil. Väčšina jeho úspešných lídrov sa presadila na pravom spektre. Po voľbách v júni 1992 počet strán v Českej národnej rade narástol dvakrát (zo štyroch na osem).

Najúspešnejším dedičom OF sa stala liberálno-konzervatívna ľudová, neskôr umiernene národný aspekt presadzujúca, Občiansko-demokratická strana. Výrazne sa profilovala na viacerých cleavages. To najostrejšie prebiehalo v rámci OF. Išlo o spor o charakter subjektu a politiky – pokračovať v nevyprofilovanom, mnohofarebnom amatérsko-romantickom hnutí alebo kryštalizovať sa ako profesionálna razantná strana? ODS sa výraznejšie profilovalo aj v česko-slovenskej otázke jednoznačnou požiadavkou: „Buď – alebo“.

Najbližší spojenec ODS, elitistická liberálno až libertiánska konzervatívna, neskôr silne prointegračná až kozmopolitná, Občianskodemokratická aliancia, vedená populárnymi postavami z OF, prekročila v prípade Českej národnej rady požadovanú päťpercentnú bariéru. Jej tesný výsledok zapríčinila o.i. príliš skorá profilácia.

Ľavostredoví lídri OF posilnili sociálnu demokraciu a tým prispeli rozhodujúcou mierou k tomu, že sa po 44 rokoch ocitla znovu v parlamente, i keď ako menší opozičný subjekt. Najautentickejší dedič OF, nevyprofilované Občianske hnutie, neprekročil napriek množstvu populárnych postáv, požadovanú hranicu piatich percent hlasov. Tretím spojencom ODS boli lidovci.

V parlamente pribudla Liberálno-sociálna únia, tvorená poľnohospodármi, ekologistami a socialistami a radikálno-populistickí republikáni, formujúci sa ako nekomunistický radikálny protestitický subjekt ľudí, pociťujúcich oklamanie a strát z počas procesu transformácie.

Tretia etapa, spätá so zásadným profilovaním, strán, sa končí voľbami roku 1996, keď po prvý raz rozhodujúca deliaca čiara prebehla medzi pravicou a ľavicou. Pravicová vláda, združená z ODS, ODA a lidovcov, získala prevahu iba dvoch poslancov (101 : 99). Hlavným pólom ľavice sa stala sociálna demokracia, vedená charizmatickým Milošom Zemanom. Išlo o jediný prípad v transformujúcich sa štátoch, kde autentická sociálna demokracia prekročila štvrtinu hlasov. Opozíciu bez koaličného potenciálu tvorili komunisti a republikáni.

Štvrtá etapa sa končí predčasne, predčasnými voľbami v roku 1998, po ktorých sa zredukoval počet strán v snemovni na päť. Moravisti skončili fiaskom a ODA prenechala priestor Demokratickej únii, sformovanej prevažne odštiepencami z ODS.

Nasledujúce voľby ČSSD skoncentrovala väčšinu ľavicových a ODS väčšinu. Piata etapa však ukázala, že závery o vyprofilovaní pravo-ľavej polarizácii českej politickej scény boli predčasné. Z pragmatických dôvodov vznikla 3.7.1998 tzv. opozičná zmluva medzi víťaznými sociálnymi demokratmi, ktorí vytvorili menšinovú štvorročnú vládu a ODS, ktorá prešla do tzv. mäkkej opozície. Jednoznačnú opozíciu tvorili lidovci, unionisti a komunisti, za ktorými spolu nestála ani tretina elektorátu. V tomto období silnela ďalšia deliaca čiara – medzi europtimistami a eurorealistami, resp. umiernenými europesimistami. Hlavné cleavage nešlo medzi ľavicou a pravicou, ale na základe vzťahu k pripravovanému vstupu do EÚ.

Voľby v roku 2002, ktoré ohraničili šiestu etapu, priniesli pre ľavicu najlepší volebný výsledok po roku 1946. K ľavicovej vláde (napriek 101 poslancom) dôjsť však nemohlo, nakoľko cleavage ľavica – pravica nie je v českej republike jediná. Ešte silnejšie pôsobia postoje k integrácii (NATO a EÚ) a k minulému režimu a medzinárodné prostredie. Spolupráca sociálnych demokratov a komunistov je o. i. blokovaná uznesením zjazdu v Bohumíne. Nastúpená vláda ľavého stredu, koalícia sociálnych demokratov, lidovcov a unionistov postrádala do nástupu Jiřího Paroubka dostatočnú stabilitu, zapríčinenú vnútornými rozpormi sociálnych demokratov. To spôsobilo o.i., že neboli schopní presadiť vlastného prezidentského kandidáta. Václav Klaus by sa nestal prezidentom bez hlasov komunistických poslancov, ktorých postoje vo viacerých zahraničnopolitických otázkach sú blízke. Voľbou súčasnej hlavy štátu sa miera izolácie KSČM znížila.

Volebná kampaň v roku 2006 bola najtvrdšia spomedzi všetkých ponovembrových. Traja kandidáti zaznamenali fyzické útoky. Spoločnosť spolarizovali vážne obvinenia na hlavu premiéra. Pôvodne recesistická Balbínova poetická strana sa zamerala na diskreditáciu lidovcov.

Obsah kampane sa nekoncentrovala tradične do priestoru – obhajoba vládnej politiky kontra jeho kritika od najsilnejšej opozičnej strany. Vládnuci sociálni demokrati rok útočili na program opozičnej ODS, nazvaný Modrá šance. Veľmi často sa spomínala Slovenská republika. Ekonomické reformy druhej Dzurindovej vlády znamenali pre českú pravicu veľkú inšpiráciu, pre ľavicu varovný príklad.

Volebné mapy pravo-ľavej škály Českej republiky z roku 2006 sa zásadne líšia od stavu v roku 1946 a od obdobia prvej čs. republiky. Ich porovnávanie potvrdzuje potrebu mnohovrstevnosti kritérií pri klasifikácii politických strán a motivácie voličov. Vzťah tradicionalizmus-modernizmus nemožno stotožňovať so vzťahom pravica-ľavica atď. Za prvej republiky sa strany hlásiace sa k socializmu lepšie presadili v Čechách. V máji 1946 sa tu darilo najviac komunistom. V roku 2006 ľavica ako celok získala tu nadpolovičnú väčšinu hlasov iba v Ústeckom kraji. Sociálni demokrati naproti tomu vyhrali vo všetkých moravských krajoch, v Zlínskom však nepresiahli spolu s komunistami 50 percent.

Súčasný český stranícky systém už dlhodobo charakterizujú dva kľúčové póly, tvorené všeľudovými stranami ODS a ČSSD. Vo voľbách roku 2006 skoncentrovali ešte vyšší podiel voličov – predstavujúci dve tretiny voličov. K dvom stálym vedľajším pólom patrí KDU-ČSL, ktorá z pragmatických dôvodov sa viac začína profilovať centristicky na ľavo-pravej škále (než na tradičnom cleavage štát-cirkev) a KSČM, ktorá sa márne pokúša preraziť zásadnú izoláciu. Pribudla Strana zelených, opretá o značné množstvo aktívnych protestvoličov a usilujúca sa zaujať pozíciu mierne napravo od stredu.

Porovnanie parlamentných strán v štátoch V 4

Politické strany, pôsobiace v parlamentoch štátov Višegrádskej štvorky, v jednotlivých „rodinách“ čo a týka vzniku, vplyvu, zázemia, programu i praktickej politiky, sú podstatne rozličnejšie ako tomu je v prípade porovnávania napr. strán Nemecka a Rakúska, Škandináviea Pyrenejského polostrova.

Konzervatívne strany

Všetky vládnuce konzervatívne strany sa pustili do zásadných reforiem. ODS: Občanskodemokratická strana sa stala prvou vplyvnou a vyformovanom konzervatívnou stranou. Vznikla v optimálnom čase na báze širokého hnutia Občianske fórum. Má liberálno-konzervatívnu, vlasteneckú, nenacialistickú orientáciu s umierneným euroskepticizmom.

Pravicoví lídri z hnutia Verejnosť proti násiliu sa rozhodli o prechod k strane dávno za svojim zenitom. Viackrát pokúšali o vybudovanie vplyvného pravicového subjektu. To sa podarilo až vznikom SDKÚ: Slovenskej demokratickej koalície, ktorej kondenzačným jadrom sa stalo modernistické krídlo KDH. Ďalšou zložkou k liberálnym hodnotám hlásiaca sa Demokratická únia, ktoré kedysi absorbovala aj odštiepencov z Hnutia za Demokratické Slovensko a Slovenskej národnej strany. Napriek heterogénnemu pôvodu členstva je SDKÚ kompaktnou, čitateľnou a predvídateľnou stranou. Má výraznú proamerickú a prointegračnú orientáciu bez osobitného dôrazu na národnú otázku.

V Maďarsku sa u relevantných konzervatívnych subjektov výraznejšie presadzovala národná až mierne nacionalistická orientácia, v Poľsku po dlhom období rozdrobenia kresťanskodemokratická orientácia. FIDESz-MPP: Fiatal Demokraták Szövetsége – Magyar Polgári Párt (Zväz mladých demokratov – Maďarská občianska strana) prekonal radikálny vývoj – od liberálnej strany k konzervatívnemu, euroskeptickému subjektu s nacionalistickým nádychom, používajúc aj limitovanú konfrontačnú politiku. Obsadilo pozíciu, ktorú najprv získalo MDF: Magyar Demokrata Fórum (Maďarské demokratické fórum) Obidva subjekty vznikli na báze alternatívnych iniciatív spred roku 1989.

ĽS-HZDS: Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko počas svojho zenitu výrazne ovplyvnila vtedy charizmatická osobnosť Vladimíra Mečiara. Tento vodcovský, etatistický a paternalistický subjekt sa nikdy jednoznačne neprihlásil k profilácii. Hoci počas vládnutia presadzoval národno-konzervatívne smerovanie, značná časť voličov má výrazné ľavicové očakávania. Od roku 1998, keď sa ocitol v pozícii, aj v úsilí prekonať medzinárodnú blokáciu, vysielal signály, nekonzistentné s predchádzajúcou orientáciou. Aj preto po štyroch víťazných voľbách (z hľadiska poštu voličov) jeho preferencie sa zredukovali na tretinu.

Kresťanskodemokratické strany

Funkciu poľských kresťanských demokratov zastávajú PiS: Prawo i Sprawiedlivość (Právo a spravodlivosť) a spomínaná Liga poľských rodín. Veľké trieštenie postsolidaritnej pravice zabraňovalo dlho Poľsku udržaniu stabilného pravicového subjektu. O prelom sa úspešne pokúsili bratia L. a J. Kaczyńskí, ktorí založili PiS, čo na jeseň roku 2005 vyhral parlamentné aj prezidentské voľby. Ide o konzervatívny subjekt s proamerickou a súčasne umiernenou euroskeptickou orientáciou s mnohými znakmi tradicionalistickej kresťanskej demokracie.

LPR: Liga Polskich Rodzin (Liga poľských rodín) predstavuje ultratradicionalistický, konzervatívno-paternalistický katolícky subjekt s protiintegračnou orientáciou.

KDH: Kresťanskodemokratické hnutie vzniklo a báze opozičných katolíckych štruktúr na Slovensku. V hospodársko-sociálnych otázkach sa nelíši zásadne od ostatných európskych kresťanských demokratov. V ideologických otázkach (eutanázia, interrupcie, registrované partnerstvo, výhrada svedomia, zmluvy s Vatikánom a pod.) Zastáva tradicionalistickejšie stanovisko. Aj z tohto dôvodu je voči EÚ mierne skeptická.

KDU-ČSL: Křesťanská a demokratická unie – Československá strana lidová patrí k mála historickým a postkomunistickým stranám vo východnej Európe. Ide o kresťansko-sociálnu stranu so silným europotimizmom a do istej miery spätú s vybranými regiónmi.

Maďarská KDNP: Keresztény-demokrata Néppárt (Kresťansko-demokratická ľudová strana) prestala byť relevantnou politickou silou.

Agrárne strany

V Poľsku pôsobia dva úspešné subjekty. PSL: Polske Stronnictwo Ludowe (Poľská ľudová strana) je historickým a postkomunistickým subjektom, oscilujúcim v sociálnoekonomických otázkach okolo ľavého stredu.

S: Samoobrona (Sebaobrana) predstavuje radikálny populistický, výrazne protiintegračné subjekt s tendenciou k extrémizmu.

V bývalom ČSFR agrárne strany inklinovali k ľavému stredu. Ich elity pochádzali predovšetkým z vedení bývalých štátnych majetkov a jednotných roľníckych družstiev. Relatívny úspech z nich dosiahla iba ČSSZ: Československá strana zemědělská, ktorej vedenie sa opieralo o.i. aj o JZD Slušovice.

SRS: Slovenská roľnícka strana a HP: Hnutie poľnohospodárov kandidovali na iných listinách, neskôr boli pohltené HZDS.

FKgPP: Független Kisgazda Párt (Nezávislá maloroľnícka strana) patrí k úspešným historickým stranám. Po druhej svetovej vojne predstavovala hlavného súpera komunistov. Po voľbách v roku 1998 sa ocitla mimo parlamentu. Na rozdiel od štyroch predchádzajúcich strán patrila nie k ľavému stredu ale k pravici.

Národne orientované strany väčšinového národa

Národne až nacionalisticky orientované strany sú charakterizované o.i. sa líšia vznikom aj voličskou základňou. Pôvodne zaujali pozície vo všetkých celoštátnych parlamentoch štátov Višegrádskej štvorky, dnes tento smer reprezentuje iba Slovenská národná strana, ktorá pôsobila v troch slovenských vládach. Jej účasť vo vláde v roku 2006 vyvolala ostrú kritiku európskych socialistov. Iné národné strany V 4 sa ocitli vždy v opozícii.

SNS: Slovenská národná strana sa hlási k rovnomennému najstaršiemu slovenskému politickému subjektu. Iba jedno volebné obdobie sa v dôsledku vlastného štiepenia ocitla mimo parlamentu. Spomedzi národne orientovanými subjektmi väčšinového národa najstabilnejšiu členskú základňu, ktorá je nadkonfesionálna. Na rozdiel od nich ju spočiatku neviedli výrazné osobnosti a veľa priaznivcov získala medzi veľkomestským obyvateľstvom, mládežou, študentmi a inteligenciou. Svojím spôsobom išlo o najefektívnejší slovenský politický subjekt. Ako jediná parlamentná strana požadovala od jari roku 1990 osamostatnenie Slovenska, čo sa jej podarilo.

KPN: Konfederacja Polski Niepodległej (Konfederácia nezávislého Poľska) vznikla ako antikomunistický subjekt v osemdesiatich rokoch minulého storočia. Časť agendy a voličstva KPN prebrali LPR a Samoobrona.

Sládkovi republikáni sa v Českej republike opierali o traumatizované vrstvy, ktoré sa cítili podvedené transformáciou spoločnosti. Spočiatku vystupovali silne antikomunisticky, potom si za cieľ našli Rómov a sudetských Nemcov.

MIÉP: Magyar Igazság és Élet Pártja (Strana maďarskej pravdy a života) vznikla z nacionalistického krídla MDF: Maďarského demokratického fóra. Oporu našli najmä medzi kalvínskym obyvateľstvom. Časť jej agendy a voličstva prebral FIDESZ-MPP.

Strany etnických menšín

Jediným relevantným menšinovým etnickým subjektom SMK: Strana maďarskej koalície (Magyar Koalíció Pártja), ktorá vznikla zlúčením MKDH: Maďarského kresťanskodemokratického hnutia, liberálnej MOS: Maďarskej občianskej strany a širokospektrálneho hnutia E. Spolužitie s prevládajúcou nacionálnou orientáciou.

V Česku moravistické strany po rozdelení Česko-Slovenska prestali byť relevantnými. Nemecká menšina je zastúpená v poľskom parlamente iba vďaka mimoriadne ústretovému volebnému zákonu. Výsledky rómskych strán sú všade skromné.

Liberálne strany

Dlhodobo úspešný silný čisto liberálny subjekt sa v priestore štátov V 4 nevyskytol. Najúspešnejší príklad z tejto rodiny strán predstavuje poľská PO: Platforma Obywatelska (Občianska platforma).

V Maďarsku stabilne pôsobí sociálno-liberálny SzDSz: Szabad Demokraták Szövetsége (Zväz slobodných demokratov). SOP: Strana občianskeho porozumenia nepredstavovala vyformovaný subjekt. Jedno volebné obdobie hodnotovo oscilovala medzi sociálnou demokraciou a liberalizmom. FIDESz: Fiatal Demokraták Szövetsége (Zväz mladých demokratov) zmenil liberálnu orientáciu na národno-konzervatívnu.

Slovenské liberálne subjekty – DÚ: Demokratická únia a ANO: Aliancia nového občana pôsobili krátko.

OH: Občanské hnutí napriek známym a akceptovaným osobnostiam, ktoré ho viedli, päťpercentnú hranicu vstupu do parlamentu neprekročilo.

Ekologické strany

Vplyv ekologických strán vo východnej Európe bol a je zanedbateľný. V Poľsku ani v Maďarsku nikdy nedosahovali viditeľné preferencie. Niektoré z ich rozdrobených subjektov prešli tu k vyhrotenému nacionalizmu, čo je pre tento typ strany atypické. Na Slovensku a v Českej republike v prvých voľbách v roku 1990 prekročili tri, resp. štyri percentá hlasov. Zmena nastala v ČR po júni 2006.

Česká SZ: Strana zelených programovo podporuje politický liberalizmus (ľudské práva, osobné slobody) na rozdiel od ekonomického liberalizmu (neregulovaný trh). Usiluje sa osloviť všetky generácie – od matiek s deťmi až po seniorov, ktorí trávia aktívne voľný čas v prírode. Podporuje podnikateľov, ktorí pôsobia v oblasti moderných ekologických technológií. Kritizuje nárast kamiónovej dopravy po vstupe ČR do EÚ a prílišnú orientáciu hospodárstva na ropu. Požaduje ekologickú daňovú politiku, ochranu spotrebiteľa, rodiny a menšín. Zasadzuje sa o zákaz akejkoľvek diskriminácie a zákon o registrovanom partnerstve.

V predvolebnej kampani v roku 2006 získala veľkú podporu médií. Zdôrazňovala, že jej ide o čistú politiku, nakoľko sa nezamočila do minulých afér. Pokúšala sa obnoviť diskusiu o občianskej spoločnosti. Presadzovala o i. priamu voľbu prezidenta pri zachovaní doterajších kompetencií, zníženie aktívneho volebného práva na 16 rokov, zrušenie prijímacích pohovoroch na všetkých stupňoch škôl, reguláciu prostitúcie osobitným zákonom, obmedzenie kamiónovej dopravy, ochranu spotrebiteľa, potrebu rastu kvality života a antidiskriminačného zákona. Vo voľbách v júni 2006 prvý raz prekročila päťpercentnú hranicu. Svojmu nárastu vďačí aktívnym kriticistickým voličom, sklamaným tradičnou partajokraciou, a podpore od osobností mimo ekologického hnutia.

Tesne pred voľbami vyškrtlo vedenie z volebnej listiny kandidátov, inklinujúcich k ľavici. Tým strana sa pevnejšie ukotvila na pravom strede. Podobné postavenie nadobudli ekologisti aj v Lotyšsku. Vo východne euróap sa zriedkavo inklinujú k ľavici. V západnej Európe sa zelení hlásia k netradičnej modernistickej ľavici, resp. k ľavému stredu. Kandidujú sami, v Dánsku, Holandsku, v Portugalsku a vo Francúzsku (v druhom kole) spolu s komunistami.

Autentické sociálnodemokratické strany

Autentické (a iné nepostkomunistické ) sociálnodemokratické strany sa v celej východnej Európe nepresadili. Väčšinou splynuli s transformujúcimi sa komunistickými stranami alebo zanikli. Výnimku tvorí ČSSD: Česká strana sociálně demokratická. Poľská UP: Unia Pracy (Únia práce) nie je historickou stranou. Vznikla z menšinového, ľavicového krídla Solidarity. Sociálna demokracia na Slovensku dosiahla výraznejší podiel hlasov iba raz, keď ju viedol Alexander Dubček.

Postkomunistické sociálnodemokratické strany

Medzi bývalými štátostranami najúspešnejšiu transformáciu uskutočnila MSzP: Magyar Szocialista Párt (Maďarská socialistická strana), ktorá ju začala ešte pred pádom Berlínskeho múru, Už tretie volebné obdobie dominuje na ľavej polovici straníckeho spektra. V Poľsku mal podobné postavenie SLD: Sojusz Lewicze Demokratycznej (Zväz demokratickej ľavice). Počas svojho druhého vládnutia jeho preferencie radikálne klesali z pôvodných 40 % na tretinu.

Slovenská SDĽ: Strana demokratickej ľavice napriek prvej, pomerne úspešnej, etape transformácie sa nikdy nestala veľkou stranou. Počas druhého vládnutia sa celkom marginalizovala až zanikla, čo sa vo východnej Európe inde s podobným typom strany nestalo. Jej priestor postupne ovládol Smer-SD. Ide o jediný relevantný sociálnodemokratický subjekt v transformujúcich sa štátoch, ktorý vznikol pomerne neskoro, desať rokov po páde Berlínskeho múra. subjekt

Po svojom vzniku spočiatku spájal črty ľavice aj pravice. Zdôrazňoval etatistické koncepcie, potrebu geopolitickej a energetickej vízie Slovenska, posilnenie právneho charakteru štátu, ekonomický liberalizmus, sociálne otázky, integračné tendencie s väčším dôrazom na lepšie vyjednávacie postavenie Slovenska. Staval sa veľmi kriticky k vyjednaným podmienkam členstva v EÚ. Vstup do nej však jasne podporil. Vyprofilovanie nastalo až pred voľbami v roku 2006. Pozvanie Slovenskej národnej strany do vlády vyvolalo medzi európskymi socialistami veľkú nevôľu, čo viedlo k pozastaveniu dočasného členstva v PES. Po lete 2006 Smer-SD dosiahol najväčšie preferencie vi histórii slovenskej ľavice.

V Českej republike nedošlo k úspešnej transformácii komunistickej strany na iný typ. Malé subjekty, ktoré sa z nej odštiepili, neoslovili zásadným spôsobom voličov.

Komunistické strany

KSČM: Komunistická strana Čech a Moravy je jediným príkladom stabilnej komunistickej strany, ktorá nezmenila svoj názov, strategické ideové hodnoty a súčasne neustále má zástupcov v poslaneckej snemovni a od vstupu ČR do EÚ aj v Európskom parlamente.

KSS: Komunistická strana Slovenska sa objavila v Národnej rade SR až po rozklade SDĽ.

MMP: Magyar Munkáspárt (Maďarská robotnícka strana) nikdy nepôsobila v parlamente.

Výsledky volieb po parlamentov štátov V4

Česko

		14.-15.6.2002			2-3.6.2006
účasť v %		57,97			64,47
		%	abs. počet	m.	%	abs. počet	m.
parlamentné strany
Občanskodemokratická strana	ODS	24,47	1 444 279	59	35,38	1 892 475	81
Česká strana sociálně demokratická	ČSSD	30,20	1 666 975	70	32,22	1 728 827	74
Komunistická strana Čech a Moravy	KSČM	18,51	882 653	41	12,81	685 328	26
Křesťansko-demokratická únie – Československá strana lidová	KDU-ČSL	14,27	680 671	13	7,2	386 328	13
Unie svobody	US			10	0,3	16 457	-
Strana zelených	SZ	2,36	112 929		6,29	336 487	6
mimoparlamentné strany
pravica
Nezávislí demokraté (V. Železný)					0,68	36 708
Sdružení nezávislých	SN	2,76	132 699
Sdružení nezávislých kandidátů – Evropští demokraté	SNKED	2,76	132 699		2,08	33 030
Strana zdravého rozumu	SZR	0,22	10 843		0,46	24 828
Pravý blok	PB	0,59	26 186		0,38	20 382
Právo i Spravedlivost	PiS				0,23	12 756
Česká pravice	ČP	0,04	2 041		0,006	395
Naděje	N	0,62	29 955
Občansko-demokratická aliancie	ODA	0,50	24 278
Cesta změny	CeZ	0,27	13 169
Demokratická liga	DL	0,08	4 059
menšinové a regionálne strany
Moravskoslezská demokratická strana	MSDS	0,27	12 957
Moravané	M				0,23	12 552
Rómská iniciativa ČR	ROI	0,01	523
Folklor i Společnost	FS				0,01	574
euroskeptici
Sociálnědemokratické hnutí^U / České hnutí za národní jednotu	SDH /ČHNJ	0,01	602		0.004	216
Volba pro budoucnost	VB	0,35	16 730
národne orientované strany
Republikáni Miroslava Sládka	ReMS	0,97	46 325
Republikáni	R	0,14	6 786
Národnodemokratická strana	NDS	0,11	5 532
Národní strana					0,17	9 341
Koruna Česká	KŠ				0,13	7 293
ľavica a ľavý stred
Sdružení za životní jistoty	SŽJ	0,86	41 404
Strana demokratického socialismu^P	SDS	0,01	475
Strana rovnost šancí					0,2	10 879
stred a ťažšie identifikovateľné zoskupenia
Balbínova poetická strana	BPS	0,19	9 287		0,12	6 897
Česká strana národně sociální	ČSNS	0,81	38 655		0,02	1 387
Humanistická aliancie / Human. strana	HA / HS	0,14	8 461		0,01	857
Strana venkova	SV	0,86	41 773
Akce za zrušení senátu	ASS	0,20	9 637
Nové hnutí^P	NH	0,00	139
Nezávislí	N				0,61	33 030
Koalice pro Českou republiku	KČR				0,15	8 140
Liberální reformní strana	LRS				0,005	253
4 vize					0,11	3 109
Helax – Ostrava se baví					0,02*	1375
spolu		100,00	4 768 006	200	100,00	5 348 976	200

Slovensko

		21.-22.9.2002			17.6.2006
		abs. počet	%	m.	abs. počet	%	m.
parlamentné strany
ľavý stred
Smer	Smer	387 170	13,46	28	671 139	29,14	50
pravý stred a pravica
Slovenská demokratická a kresť. únia	SDKÚ	433 953	15,08	28	422 802	18,35	31
Kresťanskodemokratické hnutie	KDH	237 202	8,25	15	191 443	8,31	14
Aliancia nového občana	ANO	230 309	8,01	15	32 773	1,42	-
etnické strany
Strana maďarskej koalície	SMK	321 069	11,16	20	269 111	11,68	20
Slovenská národná strana	SNS	95 635	3,32	-	270 174	11,73	20
Pravá slovenská národná strana	PSNS	105 084	3,65	-
stred
Hnutie za demokratické Slovensko	HZDS	560 691	19,50	36	202 540	8,79	15
radikálna ľavica
Komunistická strana Slovenska	KSS	181 871	6,32	11	89 405	3,88	-
mimoparlamentné strany
etnické strany
SLNKO					4 016	0,17	-
Slovenská ľudová strana	SĽS			-	3 815	0,16	-
Rómska občianska iniciatíva SR	ROI	8 420	0,29	-
Polit. hnutie Rómov na Slovensku	ROMA	6 234	0,21	-
Slovenská národná jednota	SNJ	4 548	0,15	-
občianska pravica
Občiansko-konzervatívna strana	OKS	9 422	0,32	-	6 261	0,27	-
Prosperita Slovenska	PS				3 118	0,13	-
Misia 21	M21				2 523	0,1	-
stred
Slobodné fórum	SF				79 963	3,47	-
Hnutie za demokraciu	HZD	94 324	3,28	-	14 728	0,63	-
Agrárna strana vidieka	ASV				3 160	0,13	-
Strana zelených na Slovensku	SZS	28 365	0,98	-
Ľudová strana	ĽS	763	0,02	-
ľavý stred a ľavica
Ľavý blok	ĽB	6 441	0,22	-	9 173	0,39	-
Združenie robotníkov Slovenska	ZRS	15 755	0,54	-	6 863	0,29	-
Strana občianskej solidarity	SOS				2 498	0,1	-
Strana demokratickej ľavice II.	SDĽ				2 906	0,1	-
Sociálnodemokratická alternatíva	SDA	51 649	1,79	-
Strana demokratickej ľavice I.	SDĽ	39 169	1,36	-
Nezávislá občianska strana nezamestnaných a poškodených	NOSNP	26 205	0,91	-
Žena a rodina	ZR	12 646	0,43	-
Robotnícka strana Slovenska	ROSA	8 690	0,30	-
Strana za demokrat. práva občanov	SDPO	6 716	0,23	-
Béčko - Revolučná robotnícka strana	BRRS	2 818	0,09	-

Maďarsko

		7.-21.4.2002			9.-23.4.2006
účasť v %		71,03 / 73,39			67,8
		%	h.	m.	%	h.	m.
parlamentné strany
Maďarská socialistická strana	MSZP	42,03	2 347 699	188	43,21	2 336 705	190
Zväz slobodných demokratov	SzDSz	5,56	310 582	19	6,50	351 612	20
Maďarské demokratické fórum	MDF	41,11	2 295 851	179	5,04	272 831	11
FIDESZ-MPP					42,03	2 272 979	154
kresťan. ľudoví demokrati	KDNP						10
mimoparlamentná pravica
Strana spravodlivosti a života	MIÉP	4,36	245 662		2,20*	119 007
Centrum	C	3,86	217 451		0,32	17 231
Nezávislá maloroľnícka strana	FKgP	0,76	42 304
Reformná maloroľnícka strana	RKgP	0,016	1 091
Maloroľnícka strana	KgP	0,008	451
Zj. maď. strana podnikateľov	MAVEP	0,006	318
Kresťanskodemokrat. strana	KDP				0,04	2 362
mimoparlamentný stred
Strana Rómov v Maďarsku	MRP / MCF	0,013	745		0,08	4 459
Strana zelených	ZP				0,05	2 870
Strana vidieka a občanov	MVPP				0,05	2 789
Nezávislí maloroľníci – Národná zjednotená strana	FKNP				0,02	889
Zväz maďarskej vzájomnosti	MESz				0,01	767
mimoparlamentná ľavica
Maďarská robotnícka strana	MMP	2,17	120 991		0,41	21 955
Új-Baloldal (Nová ľavica)	UB	0,057	3 191
Sociálnodemokratická strana	SzDP	0,02	912
Maď. robotnícka strana 2006	MMP06				0,01	556
nezávislý							1

Poľsko

		23.9.2001		18.9.2005
účasť v %		46,29		40,57
strana		%	m.	%	m.
konzervatívna pravica
Právo a spravodlivosť	PiS	9,50	47	26,99	155
Vlastenecké hnutie	RP			1,05
Volebná akcia Solidarita pravice	KAWSP	5,60	-
Liga poľských rodín	LPR	7,89	34	7,97	34
radikálni nacionalisti
Dom očisty	DO			0,28
Poľská národná strana	PPN			0,29
Poľské národné spoločenstvo	PWN	0,02	-
Polska konfederacija Goność i Praca	PKGP			0,07
Národné obrodenie Poľska	NOP			0,06
stredopraví liberáli a centristi
Občianska platforma	PO	12,68	65	24,14	133
Demokratická strana	PD			2,45
Platforma Janucza Korwin-Mikkeho	PJKM			1,57
Centrum	C			0,19
Strana iniciatívy RP	PIRP			0,1
Społeczni Ratownici	SR			0,01
Zväz slobody	UW	3,10	-
Poľská hospodárska únia	PUG	0,06	-
antisystémové strany
Sebaobrana	S	10,20	53	11,41	56
Poľská občianska koalícia (Tymiński)	OKO			0,14
ľavica a ľavý stred
Zväz demokratickej ľavice	SLD-UP	41,04	313	11,31	55
Poľská sociálna demokracia	SDP			3,89
Poľská ľudová strana	PSL	8,98	42	6,96	25
Poľská strana práce	PPP			0,77
Strana práce	SP			0,01
Alternatívne spoločenské hnutie	RSA	0,42	-
Poľská socialistická strana	PSS	0,10	-
regionalisti a menšiny
Nemecká menšina	MN	0,36	2	0,29	2
Nemecká menšina Horného Sliezska	MNGS	0,06	-	0,05

LITERATÚRA

· Cabada Ladislav, Šanc David: Český stranícky systém ve 20. století. Vydavatelství a nakladaelství Aleš Čeněk. Plzeň 2005, 232 s.

· Gbúrová Marcela (ed.): Ľavica a pravica. FF PU. Prešov 2004, 248 s..

· Gbúrová Marcela: Na ceste k politike štandardu.Náuka. Prešov 2000, 215 s.

· Gyarfášová Oľga, Mesežnikov Grigorij a kol.: Vláda strán na Slovensku. Skúsenosti a perspektívy, Inštitút pre verejné otázky. Bratislava 2004, 156 s.

· Gyarfášová Oľga: Retrospektívny pohľad na volebné správanie. In: Sme, 10.8.2006, s. 35

· Hirtlová Petra, Srb Vladimír: Slovensko-české vzahy po roce 1993. Sborník z mezinárodní konference ARC-VŠPSV. Nezávislé centrum pro studium politiky. Klín 2005, 876 s.

· Hloušek Vít, Kopeček Lubomír: Konfliktní demokracie. Moderní masová politika ve střední Evropě. MPÚ. Brno 2004, 228 s.

· Kopeček Lubomír: Demokracie, diktatury a politické stranictví na Slovensku, Centrum pro studium demokracie a kultury. Brno 2006, 347 s.

· Krejčí Oskar: Nová kniha o volbách. Profesional Publishing. Praha 2006, 483 s.

· Krivý Vladimír: Čo prezrádzajú volebné výsledky. Parlamentné voľby 1992-1998´. IVO. Bratislava 1999, 131 s.

· Krivý Vladimír, Feglová Viera, Balko Daniel: Slovensko a jeho regióny. Sociokultúrne súvislosti volebného správania. Nadácia Mediá. Bratislava 1996

· Krno Svetozár: Tomáš Garrigue Masaryk a Svetozár Hurban Vajanský. In: Dolista Josef, Pána Lubomír, Skořepa Ladislav (ed.): Tomáš Garrigue Masaryk – dílo a odkaz pro naši dobu. Vysoká škola evropských a regionálních studií. České Budějovice 2006, s. 114-119

· Krno Svetozár: Typológia politických strán. FF UKF. Nitra 2006, 180 s.

· Kubát Michal a kol.: Politické a ústavní systémy zemí středovýchodní Evropy. Eurolex Bohemia. Praha 2004, 434 s.

· Lysý Jozef: Korupcia ako politický systém. In: Čo by mal vedieť občan o korupcii, Centrum pre hospodársky rozvoj – Transparenty international Slovensko, Bratislava 2002

· Marek Pavel, Malíř Jiří a kol.: Vývoj politických strana a hnutí v českých zemí a Československu I. a II. diel, Doplněk. Brno 2004, s. 964

· Migalski Marek (ed.): Parties and Party Systems in Central and Eastern Europe, Wyższa szkoła zarządzania i marketingu. Sosnowiec 2005, 104 s.

· Migalski Marek: Polska prawica po roku 1989, In: Ľavica a pravica na Slovensku. FF UPJŠ. Prešov 2004, s. 192-204

· Novák Miroslav: Systémy politických stran. Úvod do jejich srovnávacího studia. Sociologické nakladatelství. Praha 1997, 276 s.

· Novosad František: Alchýmia dejín. Iris. Bratislava 2004, 232 s.

· Srb Vladimír, Tomáš Veselý: Rozdělení Československa. Nejvyšší představitelé HZDS a ODS v procese ČSFR: česko-slovenské spolunažívaní v letech 1989-1993. Karpaty-Infopress. Bratislava 2004. 192 s.

---

[1] V Poľsko stratilo po druhej svetovej vojne najmä ukrajinské obyvateľstvo v dôsledku rozhodnutia veľmocí o jeho „posune“ z východu na západ (straty východných území na úkor zisku západných). Povojnová výmena obyvateľstva s Maďarskom spôsobila, že sa do Československa vysťahovali etnicky uvedomelejší a občianski aktívnejší Slováci, bez ktorých sa zvyšná státisícová menšina v Maďarsku začala ľahšie asimilovať.