SOCIETAS – časopis pro politické a společenské vědy, 3 – 4/ 2005

 

ZMLUVY STANOVUJÚCE ZÁKLADNÉ PRAVIDLÁ EÚ

 

Zuzana PAVLÍKOVÁ,

Ústav politických věd Slovenské akademie věd,

Bratislava, Slovenská republika

 

1. Začiatky európskeho zjednotenia

Proces zjednocovania Európy sa začal ako politická vízia zakladajúcich otcov Európskej únie. Ich hlavným zámerom bolo navždy zabrániť vojnovému ničeniu Európy, ako to bolo po stáročia predtým. K vybudovaniu čo najefektívnejšej a najstabilnejšej jednotnej Európy zaujali pragmatický postoj a snažili sa o európsku solidaritu vo veľmi praktických oblastiach: uhlie a oceľ, jednotný trh, poľnohospodárske politiky, hospodárska súťaž.

Takto sa zrodila Európa, ktorú niektorí ľudia označovali za „technokratickú“, pretože potrebuje veľa expertov, ekonómov a úradníkov, aby mohla fungovať. Možno je technokratická, ale pôvodná vízia by sa nemohla nikdy konkrétne naplniť, keby nebola podporovaná politickou vôľou európskych inštitúcií.

No na troskách druhej svetovej vojny sa objavila nová nádej. Ľudia, ktorí počas vojny čelili totalite, boli odhodlaní skoncovať s medzinárodnou nenávisťou a súperením v Európe a vybudovať trvalý mier medzi bývalými nepriateľmi. V období rokov 1945 až 1950 sa Konrad Adenauer, Winston Churchill, Alcide de Gasperi a Robert Schuman ako aj iní politickí predstavitelia podujali presvedčiť svoje národy, aby vstúpili do novej éry. Do éry s novým usporiadaním západnej Európy, ktoré by spočívalo na spoločných záujmoch národov a ktoré by sa zakladalo na zmluvách zaručujúcich dodržiavanie práva a rovnosť medzi všetkými krajinami.

Existovalo mnoho možností ako postupovať v procese integrácie. Každá z krajín presadzovala svoju predstavu, ako by mali budúce spoločenstvá vyzerať. Na základe týchto názorov sa vytvorili dva princípy:

1)               federalistický prístup vychádzajúci z myšlienok federalizmu, smerujúci k politickému zjednoteniu štátov Európy do útvaru Spojených štátov európskych, pričom národné vlády by úplne stratili svoju suverenitu

2)               medzivládny prístup podporujúci udržanie suverenity na úrovni národných vlád, ktoré by navzájom medzi sebou úzko spolupracovali

Ani jeden z týchto modelov nezískal jednomyseľnú podporu zo strany všetkých zúčastnených európskych štátov. Francúzsky politik Jean Monnet vytvoril stratégiu postupných krokov pozostávajúcu z oboch predložených variantov.

Základné pravidlá Európskej únie sa stanovujú v sérii zmlúv:

·                            Bruselská zmluva

·                            Parížska zmluva 

·                            Rímske zmluvy

Tieto základné zmluvy boli zmenené a doplnené nasledovnými dokumentmi: 

·                            Jednotný európsky akt

·                            Zmluva o Európskej únii

·                            Amsterdamská zmluva

·                            Zmluva z Nice

Tieto zmluvy vytvorili veľmi silné právne putá medzi členskými štátmi EÚ.

 

1. 1 Bruselská zmluva

 

Návrh západoeurópskej integrácie bol okrem stále trvajúceho sporu medzi nadnárodnou a medzivládnou ideou zúčastnených predstaviteľov jednotlivých krajín ovplyvnený aj politickými udalosťami prebiehajúcimi v roku 1948. Udalosti v Československu, blokáda Berlína a veľmocenská politika Sovietskeho zväzu postupne poukazovali na potrebu stanovenia nových bezpečnostných pravidiel pre Západnú Európu.

Prvým reálnym výsledkom rokovaní o európskej integrácii bolo podpísanie bezpečnostného Bruselského paktu medzi Francúzskom, Veľkou Britániou a tromi štátmi Beneluxu[1] v roku 1948. Táto zmluva podpísaná 17. marca 1948 tvorila základ pre vybudovanie Západnej únie tvoriacej ochranný blok proti nemeckej hrozbe. Nevyriešená ostala otázka Nemecka, ktoré stále predstavovalo hrozbu  a nemohlo byť z tohto dôvodu zapojené do vznikajúcej západnej bezpečnostnej sústavy. Za hlavný cieľ si preto západoeurópske krajiny stanovili upevnenie bezpečnostných vzťahov a stabilizáciu vzťahov na európskom kontinente.

Najväčšie obavy z rýchleho vzostupu nemeckej ekonomiky prejavovalo Francúzsko, ktoré sa snažilo získať kontrolu nad týmto rozvojom. Francúzskym záujmom bolo hlavne nemecké oceliarstvo a ťažba uhlia, ktoré predstavovali strategickú oblasť pre rozvoj vojenského priemyselu. Väčší význam pre Francúzov však mali z toho dôvodu, že francúzske oceliarske spoločnosti boli priamo závislé na dovoze uhlia z Nemecka. Francúzska snaha o zabezpečenie záruk a získanie podpory zo strany spojencov mala okrem hospodárskych aj bezpečnostné dôvody.

Cieľom Bruselskej zmluvy bolo zabezpečenie hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráce a kolektívnej obrany.

 

1. 2 Parížska zmluva

 

O rok neskôr po Bruselskej zmluve 4. mája 1949 bola založená Rada Európy, ktorá sa pôvodne mala stať základom pre federalistické usporiadanie Európy. Hlavne pre odpor Veľkej Británie boli jej právomoci obmedzené, a tým v európskej integrácii nemohla zohrať rozhodujúcu úlohu.

Základom európskych spoločenstiev sa tak stal až plán prezentovaný francúzskym ministrom zahraničných vecí Robertom Schumanom 9. mája 1950 obsahujúci myšlienku Jeana Monneta (deviaty máj je dnes považovaný za Deň Európy). Skutočným autorom tohto plánu je Jean Monnet ekonomický zmocnenec generála Charlese de Gaulla, ktorý ako člen Vysokého plánovacieho úradu – inštitútu zameraného na podporu obnovy francúzskeho hospodárstva – mal dosť praktických skúseností, kontaktov a informácii na vytvorenie  vlastnej predstavy o riešení ekonomických a tiež aj politických problémov Európy. Základom celého tzv. Schumanovho plánu bola kombinácia politickej potreby zameranej na zabránenie rozširovania sovietskeho vplyvu so snahou pomôcť zúčastneným krajinám v ich rozvoji. Hlavnou ideou Schumanovho plánu bolo vytvorenie spoločného trhu pre uhlie a oceľ, pričom v pozadí týchto snáh bola predovšetkým ekonomická a až potom politická jednota.

Na rozdiel od federalistov bol Monnet presvedčený, že vytvorenie nadnárodnej organizácie je možné iba pomalým a postupným zlučovaním sfér hospodárstva, pričom zlučovací proces musí byť efektívny a musí zúčastnené krajiny motivovať k ďalšej spolupráci.

Monnetova koncepcia spoločného trhu vychádzala z predpokladu, že malé národné trhy sú obmedzené v rozvoji a v produkcii jednotlivých hospodárskych odvetviach. Zastával myšlienku, že národná správa určitého odvetvia napomáha k jeho rozvoju, ale súčasne prispieva aj k vylepšeniu vzťahov medzi štátmi. Spoločný trh bol Monnetom považovaný za hlavný politický nástroj.

Správu spoločného trhu mali zabezpečovať nadnárodné organizačné štruktúry na čele s Vysokým úradom nezávislým na národných vládach a disponujúcim významnými právomocami. Najvyšší orgán bol Monnetom chápaný ako začiatočný krok k ďalšiemu omnoho významnejšiemu delegovaniu právomocí smerom k nadnárodnému centru.

Monnet predstavil túto svoju koncepciu Robertovi Schumanovi a prezentoval spoločný trh s uhlím a oceľou ako politický nástroj riešenia vzťahov medzi Francúzskom a Nemeckom. Tento návrh  mal od samého začiatku podporu zo strany USA, pričom ich snahou nebol len rozvoj výroby v strategických odvetviach, ale tiež aj úsilie o zapojenie Nemecka do európskych štruktúr.

Plán prezentovaný Schumanom sa stal predmetom ďalších rokovaní v jednotlivých európskych krajinách. Ako prvé vyjadrilo svoj súhlas so spoločnou správou v odvetví uhlia a ocele Nemecko, pre ktoré tento projekt predstavoval možnosť získať rovnoprávne postavenie v medzinárodných vzťahoch a okrem spoluúčasti na politickej výstavbe povojnovej Európy tiež aj určité ekonomické výhody plynúce zo spoločného trhu. Nemecko rovnako ako Francúzsko verilo v rýchly rozvoj týchto odvetví hospodárstva a v obnovu celého priemyslu. Ďalšími krajinami ochotnými vstúpiť do spoločenstva boli Belgicko, Luxembursko, Holandsko a Taliansko, ktoré okrem ekonomických výhod očakávali od tohto kroku aj zlepšenie svojej politickej situácie.

Záporné stanovisko zaujala Veľká Británia, ktorá mala väčší záujem na upevňovaní svojej spolupráce s USA. Toto stanovisko bolo možno do určitej miery ovplyvnené aj spojenectvom USA a Veľkej Británie počas druhej svetovej vojny a rozdielmi oproti krajinám Európy v ekonomickej a politickej sfére. Okrem týchto činiteľov bol postoj  Británie pod vplyvom  presvedčenia o nevýhodnosti nadnárodného zjednocovania. Británia mala záujem na vytvorení organizácie založenej na voľnom obchode, ktorý by mal  medzivládné väzby. K postoju Anglicka sa pridali aj severské krajiny, avšak ich nesúhlas vyplýval z ich presvedčenia o nezlučiteľnosti princípu nadnárodného riadenia a ich tradičného chápania suverenity. Na druhej strane bol ich postoj do určitej miery ovplyvnený aj stanoviskom Británie, s ktorou mali severské krajiny obchodné väzby.

Zníženie počtu členských krajín na šesť čiastočne znižovalo politický kredit novovytváranému spoločenstvu a ponúkalo len obmedzené možnosti spoločného trhu.    

Rokovania o založení organizácie spravujúcej spoločný trh s oceľou a uhlím prebiehalo medzi Francúzskom, Nemeckom, Talianskom a štátmi Beneluxu (tzv. európska šestka). Zmluva určujúca základnú podobu novej organizácie bola podpísaná 18. apríla 1951 v Paríži. Táto zmluva (oficiálny názov – Zmluva o riadení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele) sa uzavrela na dobu päťdesiat rokov a založila Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO, Montánna únia). Zmluva nadobudla platnosť 27. júla 1952 po následnej ratifikácii zmluvy vo všetkých členských krajinách.

Cieľom tejto zmluvy bolo zachovať po druhej svetovej vojne mier medzi európskymi víťaznými a porazenými národmi, ktoré sa teraz spojili na zásade rovnosti a pracovali v spoločne zdieľaných inštitúciách. V krajinách, ktoré kedysi proti sebe bojovali, sa výroba uhlia a ocele spojila pod spoločnú medzinárodnú kontrolu - Vysoký úrad. Suroviny vojny sa prakticky i symbolicky premenili na nástroje zmierenia a mieru. 

Táto odvážna a ušľachtilá myšlienka mala veľký úspech. Bol to začiatok viac než pol storočia trvajúcej mierovej spolupráce medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev.

Rokovania o podobe európskych orgánov a o vymedzení vplyvu nadnárodných orgánov úzko súviseli so smerovaním k politickej únii, ktorej vytvorenie bolo hlavne v záujme profederálnych síl. Nejednotnosť pri riešení otázky kompetencii centrálnych orgánov bola ešte zhoršovaná aj obavou malých krajín, aby ich záujmy neboli potlačené záujmami veľkých členských krajín. Riešením tejto situácie bolo prijatie  dohody, na základe ktorej sa odovzdávala suverenita v oblasti uhlia a ocele do rúk nadnárodného orgánu – Vysokého úradu, ktorý za pomoci Poradného výboru spravoval jemu zverenú oblasť bez akéhokoľvek ďalšieho zasahovania členských štátov. Kontrolným orgánom bolo Zhromaždenie a platnosť všetkých krokov sledoval nezávislý Súdny dvor. Rozhodujúcu právomoc mala Rada predstavujúca záruku, že budú zohľadnené stanoviská všetkých členských štátov.

Inštitucionálna stránka prvého spoločenstva – ESUO bola kombináciou nadnárodného integračného prístupu zastúpeného Vysokým úradom a medzivládneho prístupu zastúpeného Radou. Podoba inštitúcie závisela od právomocí Vysokého úradu, ktorému pomáhal Poradný výbor zastupujúci záujmy výrobcov, zamestnávateľov ale aj konzumentov. Členov úradu navrhovali členské krajiny na obdobie 6 rokov, ale po ich zvolení ich už nemohli ovplyvňovať. Vysoký úrad bol zložený z 9 členov, avšak jedna krajina mohla mať najviac dvoch zástupcov. Prvým čestným predsedom Vysokého úradu sa stal Jean Monnet, autor celej koncepcie ESUO.

Vysoký úrad ako nadnárodný správca disponujúci mnohými právomocami mohol v situácii, keď sa niektoré odvetvie dostalo do ťažkostí, so súhlasom Rady zasiahnuť a prostredníctvom obmedzení v oblasti výroby pre niektoré podniky upraviť obchodné vzťahy.

Rada ministrov rozhodovala na základe väčšiny, čo urýchľovalo proces rozhodovania. Jean Monnet vo svojej koncepcii nepočítal s vytvorením Medzivládnej Rady, lebo sa domnieval, že by sa mohla stať brzdiacim prvkom spoločenstva, avšak to sa nestalo vďaka vysokému podielu rozhodovania na základe jednoduchej väčšiny. Jej úloha spočívala hlavne vo vyrovnávaní ekonomických a geografických rozdielov medzi malými a veľkými krajinami ESUO.

Zhromaždenie ESOU (predchodca dnešného Európskeho parlamentu) pozostávalo zo 78 zástupcov národných parlamentov. Jeho právomoci boli zúžené na kontrolnú funkciu zameranú na činnosť Vysokého úradu, ktorý mohlo Zhromaždenie odvolať ako celok.

Posledným článkom v štruktúre ESUO, ktorý svojou výstavbou orgánov neskoršie ovplyvnil výstavbu orgánov európskych spoločenstiev, a tým do určitej miery aj súčasnú podobu EÚ, bol Súdny dvor. Od začiatku bol vytváraný ako nezávislý orgán tvorený siedmimi sudcami volenými na 6 rokov, ktorých hlavná náplň pozostávala z kontroly činnosti a postupov Vysokého úradu, z kontroly členských krajín a podnikov vo veciach týkajúcich sa uhlia a ocele. Zmluva o ESUO ustanovila Súdny dvor ako poslednú inštanciu, voči rozhodnutiu ktorej už nebolo možné podať opravný prostriedok. 

Kombinácia nadnárodného a medzivládneho zjednocovacieho prístupu v jednej organizácii prinášala isté problémy. Jedným z nich bolo aj pretrvávajúce úsilie členských štátov presadzovať svoje národné záujmy v Rade. Politika Vysokého úradu bola okrem zmluvných právomoci posilnená tiež jeho finančnou nezávislosťou, pričom nadnárodný orgán mal vlastné príjmy plynúce z ciel a dávok získaných zo spoločného trhu, teda na vonkajších hraniciach ESUO. Najvyšší orgán ESUO zaoberajúci sa správou rozpočtu spoločenstva tak mohol vyjednávať o možnostiach postupu voči Rade a nebol ovplyvnený ani politikou členských štátov. Avšak vzťah medzi Vysokým úradom ako nadnárodným orgánom a vládami nemôžeme označiť za nevýhodný. Aj keď dosiahnutie všestrannej dohody bolo náročné, no táto dohoda priniesla členským štátom aj určité výhody, ako napríklad možnosť pre predstaviteľov členských štátov delegovať výkon nepopulárnych opatrení na nadnárodnú úroveň, a tým si zabezpečiť stabilné postavenie na domácej politickej scéne.

Základným princípom fungovania ESUO bola dohoda umožňujúca splnenie cieľov stanovených v Zmluve o ESUO. Hľadaním tejto dohody bol poverený Vysoký úrad disponujúci iniciatívnou úlohou prejavujúcou sa v predkladaní návrhov na opatrenia v sektore uhlia a ocele. Zložitosť vyjednávania medzi Vysokým úradom a Radou sa preukázala najviac v roku 1959, keď sa priemysel s uhlím ocitol v kríze po tom, čo vzrástlo využívanie ropy, ktorá začala pomaly nahrádzať uhlie. Vysoký úrad chcel nastoliť v odvetví zvláštny režim umožňujúci plošné riešenie vzniknutej situácie. Členské štáty však nepodporili snahy úradu a rozhodli sa riešiť situáciu podporou odvetvia z verejných prostriedkov a izolovanou podporou podnikov pôsobiacich na trhu s uhlím. Keďže Rada zamietla návrhy úradu, nebolo možné využiť nástroje určené zmluvou na riešenie problémov vzniknutých v odvetví. Túto situáciu spolu s podobnou situáciou v oceliarskom sektore v roku 1980 niektorí  považovali za dôkaz slabosti a zlyhania nadnárodných inštitúcii ESUO.

Nadnárodné organizácie ostali pod kontrolou členských štátov, a preto ani ESUO, ktoré v porovnaní s orgánmi neskôr vzniknutých spoločenstiev dosiahlo najväčšiu mieru nadnárodnosti, nemôžeme hodnotiť ako organizáciu uplatňujúcu skutočný nadnárodný princíp v rámci politiky Spoločenstva. Dochádzalo tu k nepretržitej konfrontácii záujmov členských štátov a nadnárodných záujmov. Krajiny, ktoré zasadali v Rade, uprednostňovali v praxi národné záujmy pred záujmami Spoločenstva a tento jav mal vplyv na tempo napĺňania cieľov Zmluvy. Bez ohľadu na záväzky ESUO členské krajiny opätovne presadzovali svoje národné záujmy a nedbali pritom na zmluvný rámec a formálne dohody. Takéto situácie boli čoraz častejšie. Príkladom tohto správania je Francúzsko, ktoré do roku 1961 v rozpore s dohodami vytváralo odlišné podmienky pre svojich výrobcov. Nadnárodný orgán proti takejto ochrane vlastnej ekonomiky zo strany národného štátu bol úplne bezmocný a nebol schopný nijako zakročiť.

Dosiahnutie kompromisu medzi Vysokým úradom a členskými krajinami zhoršovalo aj striedanie politických predstaviteľov a rovnako aj neustály lobbing záujmových skupín z oblasti uhlia a ocele. Vzťahy vo vnútri ESUO boli poznačené nutnosťou „politicky kompenzovať vplyv malých a veľkých krajín, ale aj takými otázkami, ako bol počet oficiálnych jazykov a nejednotnosť v názore na sídlo orgánov novej organizácie.“[2] Niektoré z týchto problémov našli riešenie. V ESUO sa zaviedli štyri oficiálne jazyky a sídlo ESUO sa rozdelilo do niekoľkých miest. Súdny dvor spolu s Vysokým úradom boli umiestnené do Luxemburska. Oficiálnym sídlom Zhromaždenia sa stal Štrasburg z dôvodu veľkého počtu dvojitých mandátov v Rade Európy, majúcej sídlo v Štrasburgu, a súčasne aj v Zhromaždení.

Posúdiť význam vzniku ESUO nie je v skutku ľahké. Začiatkom šesťdesiatych rokov došlo k ozdraveniu ekonomiky v Európe. Zlepšenie hospodárstva postrehli aj krajiny, ktoré sa projektu nezúčastnili. Avšak vytvorenie ESUO prinieslo členským krajinám nárast produkcie uhlia a ocele na spoločnom trhu a rozvoj ich obchodu. Zlepšenie ekonomických ukazovateľov prinieslo zo sebou aj následné zlepšenie pracovných a sociálnych podmienok pre zamestnancov ťažkého priemyslu.

Okrem ekonomickej sféry malo založenie ESUO výrazný vplyv aj na politickú scénu. Prostredníctvom nadnárodnej organizácie došlo k vzájomnej spolupráci medzi krajinami, ktoré počas druhej svetovej vojny bojovali proti sebe a táto spolupráca ovplyvnila aj okolité krajiny mimo členských krajín ESUO. Členské krajiny museli svoje obchodné vzťahy realizovať prostredníctvom orgánov Vysokého úradu a nerozvíjali ich priamo s jednotlivými členskými krajinami.    

Pri pohľade na ďalší vývoj európskej integrácie musíme zvýrazniť úlohu Súdneho dvora. Aj keď išlo o inštitúciu zastupujúcu spoločenstvo a obhajujúcu nadnárodné záujmy, mal tento orgán hneď od svojho začiatku podporu všetkých členských štátov. A práve jeho nezávislosť sa neskôr stala základom pre vytvorenie ďalších dvoch spoločenstiev nadväzujúcich na ESUO.

 

1. 3 Zmluva o Európskom obrannom spoločenstve

 

Vznik ESUO vyriešil pretrvávajúcu obavu Francúzov z možnej ďalšej agresie zo strany Nemecka a prispel k rozvoju ťažkého priemyslu, ktorý sa v týchto časoch považoval za základ hospodárskej obnovy Európy. Avšak začlenenie Nemecka do európskych politických štruktúr bolo len druhoradé. Hoci prvé európske integračné zoskupenie malo ekonomický aj politický rozmer, ale nezaoberalo sa priamo otázkami bezpečnosti a neriešilo otázku zapojenia Nemecka do západnej vojenskej sústavy. Západná časť Európy bola vystavená tlaku zo strany USA, ktoré sa snažilo o sústredenie všetkých dostupných prostriedkov na zastavenie postupujúceho komunizmu. Základom pre pokračovanie rokovaní o bezpečnosti v Európe sa stal začiatok vojny v Kórei 25. júna 1950, ktorá rozšírila myšlienku, „že teritoriálne izolovaný konflikt v Kórei, ktorý znamenal definitívne vyostrenie pozícii v rámci studenej vojny, by mohol byť v skutočnosti predobrazom prípadného európskeho vývoja.“[3]

Americká snaha o zapojenie Nemecka bola podporovaná všetkými členskými krajinami okrem Francúzska, ktoré sa v prípade Nemecka obávalo medzivládneho charakteru NATO, ktoré nemalo priamu kontrolu nad svojimi členmi, a tak nemohlo zaručiť potrebné opatrenia. Tieto obavy boli zvýrazňované aj tým faktorom, že NATO bolo považované za organizáciu s dočasným pôsobením, a teda táto organizácia sa nechápala ako trvalé riešenie bezpečnosti v Európe.

Postavenie Nemecka sa pokúsila francúzska vláda vyriešiť predložením vlastného modelu bezpečnosti, ktorého základom bolo vytvorenie európskej organizácie umožňujúcej kontrolované využitie vojenských jednotiek Nemecka. Model pomenovaný po René Plevenovi bol predstavený 24. októbra 1950 na zasadaní francúzskeho kabinetu. Plevenov plán bol založený na vytvorení európskej armády, pričom jej velenie malo byť sústredené do jedného centra spadajúce pod kontrolu európskeho ministerstva obrany. Tento model predpokladal správu obrany pomocou rady ministrov zahraničných vecí.  Plán považovalo Francúzsko za riešenie európskej bezpečnostnej situácie a neskôr ho použilo ako podklad k návrhu na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva (EOS) spájajúceho obrannú politiku západoeurópskych krajín.

27. mája 1952 podpísali ministri zahraničných vecí členských krajín ESUO Zmluvu o EOS, ktorej hlavným princípom bolo vyjadrenie, že akýkoľvek vojenský útok namierený proti členským štátom alebo proti obranným silám Európy bude považovaný za útok proti všetkým členským štátom. Založenie európskych obranných síl nebránilo jednotlivým európskym krajinám, aby si nevytvárali vlastnú obrannú silu na národnej úrovni určenú na plnenie úloh v rámci medzinárodných misií na neeurópskych územiach. Avšak veľkosť národných síl nesmela prekročiť hranicu, ktorá by predstavovala ohrozenie pre podiely jednotlivých členských krajín v európskych obranných silách. Najvyšším orgánom EOS bola Rada ministrov, ktorá disponovala politickou a vojenskou autoritou. Ďalším orgánom odlišným od inštitucionálnej štruktúry navrhnutej v Plevenovom pláne bola Komisia a nie európske ministerstvo obrany. Činnosť Komisie kontrolovala Rada, pričom Zhromaždenie a Súd mali byť totožné už s existujúcim Súdom a Zhromaždením ESUO.

Zmluva EOS obsahovala mnoho nejasností. Jednou z nich bolo aj nejasnosť väzieb medzi inštitúciami EOS  a už existujúcimi orgánmi ESUO ako aj ďalšími európskymi orgánmi. Táto Zmluva síce veľmi podrobne popisovala vojenskú stránku novovzniknutej organizácie, ale politickej rovine tohto spoločenstva bola vymedzená len malá časť. Napriek tomu podpísanie Zmluvy predstavovalo významný posun v riešení vnútorných bezpečnostných európskych väzieb.

Zhromaždenie ESUO 10. septembra 1952 poverilo 78 členný výbor z členských krajín ESUO prerokovaním vzájomných väzieb medzi ESUO a EOS a zhodnotením vplyvu ESUO na EOS. Výsledkom rozhovorov bolo predloženie návrhu 10. marca 1953 odporúčajúceho vytvoriť Európske politické spoločenstvo (EPC). Hlavným poslaním organizácie bola ochrana ľudských práv a základných slobôd, spolupráca s ostatnými krajinami s cieľom zaistiť bezpečnosť, podporu ekonomického rozvoja, zamestnanosti. Predpokladala vytvorenie spoločného trhu a harmonizáciu zahraničnej politiky členských štátov. Inštitucionálna štruktúra mala pozostávať z dvojkomorového parlamentu z priamo volených zástupcov ľudu Spoločenstva a zo senátorov zastupujúcich jednotlivé členské krajiny. Úloha parlamentu spočívala v schvaľovaní legislatívy, rozpočtu a v možnosti poskytovať odporúčania a návrhy pre ďalšie orgány, ako napríklad pre Radu národných ministrov zloženú z predstaviteľov národných štátov. Štruktúra EPC predpokladala ďalej vytvorenie Európskej výkonnej rady zaoberajúcej sa všeobecnou správou. Poradná právomoc mala prislúchať Hospodárskej a sociálnej rade.    

Vznik politickej únie podľa návrhu Zhromaždenia ESUO bol podmienený vznikom EOS a s tým súvisela aj ratifikácia EOS vo všetkých členských krajinách. Priebeh ratifikácie bol do určitej miery sťažený nejasným politickým vymedzením EOS, ale aj ďalšími udalosťami vo svete ako bola napríklad smrť Stalina, koniec vojny v Kórei. V tomto čase začalo v  Európe prevládať presvedčenie, že dochádza k uvoľňovaniu vzťahov medzi jednotlivými krajinami a vytvorenie bezpečnostnej organizácie začalo pomaly strácať význam.

Ratifikačný proces sa úspešne zrealizoval začiatkom roku 1954 vo všetkých členských krajinách ESUO okrem Francúzska, ktoré sa obávalo možnej straty vlastného vplyvu v budúcej celoeurópskej armáde. Na negatívne stanovisko Francúzska voči ratifikácii vplýval aj rastúci tlak zo strany ZSSR na západnú Európu, aby zrušila bezpečnostné väzby. Aj napriek vyhláseniu Británie z apríla roku 1954 o začlenení jednej svojej divízie do vojsk EOS sa nepodarilo ovplyvniť rozhodnutie Francúzska o neratifikovaní Zmluvy o EOS. Francúzsky parlament 30. augusta 1954 rozhodol o nezaradení tejto zmluvy do rokovaní, a tým sa celá problematika európskej bezpečnostnej organizácie uzatvorila. Stanovisko Francúzska znamenalo pre integračný proces nielen zastavenie projektu EOS, ale aj zastavenie ďalších rokovaní o EPC, čo utlmilo aj činnosť profederálne orientovaných snáh a poslúžilo k presadeniu medzivládneho chápania ďalšej európskej integrácie. Od rýchleho napredovaniu k spoločnému zjednoteniu sa prešlo k pomalým krokom, avšak cieľ – integrácia Európy ostal rovnaký.       

 

1. 4 Zmluva o Západoeurópskej únii

 

Po neúspechu pri ratifikácii Zmluvy o EOS boli európske krajiny nútené vyriešiť problém. Prvý sa týkal Francúzska a otázky, ako mu dať pre neho postačujúce bezpečnostné záruky. Druhý sa týkal Nemecka a jeho začlenenia do vojenských štruktúr. Francúzsko bolo natoľko otrasené vlastnou vnútropolitickou situáciou pri neúspešnej ratifikácii Zmluvy o EOS, že nebolo schopné podnietiť ďalšie jednanie o bezpečnostnom návrhu Európy. Významnú úlohu tu zohralo Anglicko, ktoré rovnako ako USA zastávalo presvedčenie o nevyhnutnosti zapojenia Nemecka do oblasti európskej bezpečnosti a naopak neschvaľovalo zriadenie nadnárodného zoskupenia. V roku 1954, keď všetku iniciatívu na seba prevzalo Anglicko, sa len potvrdil medzivládny charakter budúcej organizácie.

Veľká Británia predložila návrh na riešenie bezpečnostnej potreby v západnej Európe, v ktorom využila už vytvorené európske bezpečnostné záväzky a rovnako aj už vytvorené štruktúry Západnej únie. Základom tohto návrhu bola teda Bruselská zmluva. V septembri roku 1954 sa vo Francúzsku konala konferencia, na ktorej sa dospelo k dohode o podobe novej európskej bezpečnostnej organizácie. Rokovania prebiehali v zhode s britskou predstavou o medzivládnej spolupráci, čo predstavovalo určitú záruku prijateľnosti tohto návrhu pre všetky európske krajiny. Výsledkom tzv. Parížskej konferencie bol návrh na založenie Západoeurópskej únie (ZEU), ako organizácie nadväzujúcej na štruktúru Západnej únie vytvorenej Bruselskou zmluvou už v roku 1948. Britská diplomacia si uvedomila obmedzené možnosti vyjednávania a skôr, ako na vytvorenie novej zmluvy, pristúpila k modifikácii textu Bruselskej zmluvy.

Takto upravený text bol 23. októbra 1954 podpísaný ako Zmluva o Západoeurópskej únii zakladajúcimi štátmi (Veľká Británia, Francúzsko, štáty Beneluxu, NSR a Taliansko). Týmto dokumentom sa Západná únia zmenila na ZEU. Avšak zmluva obsahovala aj prijatie Nemecka a Talianska ako riadnych členov tejto novovzniknutej organizácie. Zmena nastala aj vo vymedzení orientácie nového bezpečnostného zoskupenia, keďže už Nemecko nepredstavovalo pre Európu hrozbu. Hlavným cieľom sa teda stala ochrana Európy pred rozpínajúcou sa komunistickom mocou. Zmluva k 20. októbru 1955 ukončila okupačný stav západného Nemecka a potvrdila jeho suverenitu, čím mu umožnila stať sa členom v NATO. Avšak aj naďalej podliehalo obmedzeniam v oblasti zbrojenia a muselo strpieť na svojom území prítomnosť spojeneckých vojsk.

Zmluva o ZEU dávala Francúzsku dostatočné záruky, aby sa neobávalo nemeckej hrozby. Začlenenie Nemecka medzi členské krajiny umožnilo využiť jeho schopnosti v politike pri zadržovaní komunizmu. ZEU bola skôr inštitucionálnym pokusom zameraným na urovnanie vzťahov v povojnovej Európe, ako skutočným bezpečnostným zoskupením. Tomu nasvedčovala aj skutočnosť, že členské krajiny ZEU boli súčasne združené aj v NATO a uprednostňovali väčší a starší obranný pakt. ZEU nerozvíjala ani svoju vojenskú časť organizácie v súlade s prehlásení krajín Západnej únie z 20. decembra 1950 a na NATO preniesla svoje obranný potenciál. Postupne upadal vojenský význam ZEU a upevňovalo sa postavenie NATO.

 

1. 5 Rímske zmluvy

 

Pre ďalší rozvoj spolupráce v Európe boli možné len dve alternatívy. Prvou z nich bolo zachovanie medzivládneho charakteru spolupráce a vzdanie sa predstavy o vytvorení nadnárodných orgánov pre ďalšie sektory v oblasti hospodárstva. Hoci táto možnosť nepredstavovala značný rozvoj integrácie umožňovala aspoň zapojenie väčšieho počtu krajín. Druhá alternatíva presadzovala zachovanie nadnárodného charakteru integrácie. Nevýhodou bolo však to, že k tomuto riešeniu by sa pridal obmedzený počet krajín, aj to iba krajiny združené v ESUO.

Snaha o spoluprácu a zjednotenie jednotlivých sektorových politík prinášala rozdielne výsledky. Program vytvorený pre spoluprácu európskych železníc sa iba približoval pôvodnému zámeru vytvoriť európske dopravné siete ako základ pre účinné obchodné vzťahy. Pozitívne výsledky sa nepodarilo nájsť ani v oblasti poľnohospodárstva, keďže Rada Európy združovala krajiny s rôznymi politikami vo sfére poľnohospodárstva. Rovnako bola neúspešná aj spolupráca v oblasti dopravy, telekomunikácii a nepodarilo sa ani inštitucionalizovať navrhnutú spoluprácu v oblasti ochrany zdravia. Európske krajiny, okrem krajín združených v ESOU, boli presvedčené o potrebe ochrany národných trhov a odmietali snahy smerujúce k vytvoreniu sektorovej jednoty na základe neofunkcionalistických predstáv.

Keďže integrácia oblastí nemohla prebehnúť v spolupráci s už existujúcimi organizáciami Európy, členské krajiny ZEU delegovali jednanie v tejto oblasti na ESUO. Začalo sa nanovo rokovať o oblastiach, akými bola doprava, poľnohospodárstvo, jadrová technológia. Oblasť nukleárnej energie sa stala podnetom pre vypracovanie návrhov na zjednotenie tohto sektora. Ministri zahraničných vecí krajín ESUO sa 1. a 2. júna 1955 stretli v Messine, aby vybrali oblasti vhodné pre integráciu a rozhodli, akým spôsobom by zjednotenie malo prebehnúť. Počas rozhovorov vznikli dve koncepcie. Prvá sa pokúšala zachovať sektorový prístup, pričom zúčastnené krajiny by sa pokúšali o vytvorenie nadnárodnej organizácie zaoberajúcej sa správou trhu s jadrovou energetikou a dopravou. Tieto oblasti boli blízke oblastiam zlúčeným v ESUO. Doplnením tohto zjednocovania malo byť vytvorenie novej Colnej únie. Druhá koncepcia majúca podporu Talianska a krajín Beneluxu sa snažila o vytvorenie veľkého ekonomického priestoru. Návrh nezískal na začiatku podporu všetkých krajín. Dôvodom bolo presvedčenie Francúzska a do istej miery aj Nemecka, že obmedzené sektorové zjednotenie je ľahšie dosiahnuteľné ako vybudovanie spoločného trhu.

20. júna 1955 poverili predstavitelia členských krajín ESUO tzv. Spaakov výbor (nazvaný po Paulovi – Henrim Spaakovi, ktorý ho aj viedol) ďalším rokovaním. Po dlhých rokovaniach na úrovni ministrov zahraničných vecí sa 15. februára 1956 potvrdilo súbežné vytvorenie organizácie zaoberajúcej sa podporou a kontrolou jadrového výskumu a spoločného trhu. Dosiahnutá dohoda zahŕňajúca ako sektorový prístup, tak aj prístup presadzujúci komplexný ekonomický rozvoj, bola popísaná v Správe Spaakovho výboru prijatej 29. mája 1956 na rokovaní Rady ministrov v Benátkach.

Spaakov výbor (združoval krajiny ESUO a zástupcov Veľkej Británie) bol poverený aj definovaním cieľov novej organizácie. Účasť Británie na budovaní nových európskych orgánov ostala nejasná. Veľká Británia nebola presvedčená o výhodách plynúcich z nadnárodného zjednotenia, a jej účasť vo výbore môžeme preto označiť skôr za prejav formálnej diplomacie.

Zhromaždenie ESUO schválilo 29. mája 1956 Spaakovu správu navrhujúcu vytvorenie spoločného trhu. Rovnakú podporu získal návrh aj od ministrov zahraničných vecí. Na základe týchto udalostí sa mohlo začiatkom roka 1957 pristúpiť k ďalším rokovaniam o texte zakladajúcej zmluvy. Vypracovaním bol poverený  Spaakov výbor premenený na prípravnú konferenciu, ktorá prijala dva výsledné dokumenty. A to Zmluvu o zriadení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a Zmluvu o zriadení Európskeho hospodárskeho spoločenstva - obe podpísané 25. marca 1957 v Ríme. Na základe prijatia týchto Rímskych zmlúv, ktoré vstúpili do platnosti 1. januára 1958, vznikli dve nové organizácie, a tým sa európske spoločenstvo rozrástlo na tri samostatné subjekty, ktoré s ohľadom na právne hľadisko dodnes existujú oddelene. Tri spoločenstvá, spolu so Západoeurópskou úniou predstavujú základ integračného procesu v Európe, ktorý stále vedie k čoraz užšej spolupráci medzi členskými krajinami na viacerých úrovniach na jednej strane, ale zároveň sa na strane druhej postupne rozširuje aj o ďalšie krajiny. 

Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM) malo za úlohu vytvoriť spoločný trh s nukleárnym materiálom a snažiť sa o podporu jeho využívania iba na mierové účely. Zmluva určila spoločný postup pri riadení investícii, pri rozvoji infraštruktúry a výmene informácii. Jeho právomoc sa vzťahovala na kontrolu využívania nakúpených štepných materiálov a na kontrolu ich pohybu. Krajiny usilujúce sa o rozvoj jadrového programu získali možnosť podieľať sa spoločne na jeho rozvoji, pričom EURATOM sa snažil aj o vytvorenie kontrolných mechanizmov zameraných hlavne na civilné využitie jadrovej energie. Úlohou tejto organizácie bolo aj podporovanie výskumu, stanovenie nástrojov pre lepšie dosiahnutie ochrany zdravia a jadrovej bezpečnosti a v neposlednom rade išlo hlavne o spoločné riadenie investícii a nákupu materiálu na spoločnom trhu so štepným materiálom.

Po založení EURATOM a EHS sa očakávalo, že základným prvkom pre ďalší vývoj integrácie v Európe bude EURATOM a EHS[4] bude iba sekundárnym prvkom pri dopĺňaní postupu v oblasti energetiky a ťažkého priemyslu. Tento názor bol potvrdzovaný myšlienkou o nevyhnutnosti jadrovej energetiky k ďalšiemu rozvoju hospodárstva, a preto by mali mať všetky európske krajiny záujem o jadrovú energetiku.

V priebehu rokov sa očakávania spojené so vznikom EURATOM-u zmenili. Francúzsko podporované z fondov EURATOM-u sa v rámci spoločnej jadrovej politiky muselo deliť o finančnú podporu s Nemeckom a Talianskom, ktoré rozvíjali svoje jadrové programy na rozdielnom základe. V roku 1959 sa vzťahy medzi týmito krajinami ešte vyostrili. Francúzsko v snahe o nezávislý rozvoj svojho atómového priemyslu využilo rozdelenie vojenskej a civilnej jadrovej technológie a tým zabránilo Komisii v kontrole svojich zariadení určených na výrobu plutónia. Komisia s týmto stanoviskom Francúzska nesúhlasila a požiadala o podporu Radu, hoci neúspešne. Ďalší konflikt medzi Francúzskom a Komisiou nastal v prípade presunutia financií do programu rozvoja reaktorov. Francúzsko odmietalo uzavrieť zmluvu s USA, lebo takýto krok považovalo za podporu závislosti európskeho jadrového priemyslu na dovoze cudzej technológie. Aj keď Rada v tomto prípade podporila Komisiu, došlo k poškodeniu vzájomných vzťahov medzi orgánmi v rámci EURATOM-u. Francúzski politickí predstavitelia začali obmedzene podporovať EURATOM, čo v polovici šesťdesiatych rokov spôsobilo  jeho zatlačenie do úzadia.

Právomoci EURATOM-u nedosiahli potrebný vplyv a rovnako aj oblasť spoločného trhu nepriniesla očakávané výsledky. Toto nadnárodné centrum nakoniec iba dávalo súhlas k nákupu štiepneho materiálu, pričom samotný tento materiál ostal pod kontrolou členských štátov. Význam Spoločenstva spočíval vo zvýšení bezpečnosti práce, v prijatí technických noriem v oblasti ochrany zdravia ľudí ako aj v stanovení podmienok pre manipuláciu s jadrovým materiálom a vo vývoji bezpečnostných systémov jadrových elektrárni.

Hoci na základe Zmluvy o EURATOM-e dochádzalo k určitým čiastkovým úspechom, jeho význam pomaly upadal a v roku 1967 ho do úzadia zatlačil rozvoj spoločného trhu na základe Zmluvy o EHS.

Hlavným cieľom krajín združených v troch spoločenstvách bolo splniť záväzky plynúce pre nich zo zakladajúcich zmlúv. Spoločným cieľom všetkých spoločenstiev bolo vybudovanie spoločného trhu a rovnako sa snažili aj o vytvorenie spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá by zabezpečila potravinovú sebestačnosť západnej Európy. Riešenie otázok týkajúcich sa spoločnej poľnohospodárskej politiky a hľadanie spoločného kompromisu bolo podporované aj mnohými sociálnymi faktormi. Jedným z nich čelilo aj EHS, ktoré sa snažilo ustáliť príjmy poľnohospodárov, a tým zabrániť ich migrácii do mestských sídel, kde sa čoraz viac zvyšovala nezamestnanosť.

Poľnohospodárska politika a nevyriešené otázky v tejto oblasti čoraz viac priťahovali pozornosť politických predstaviteľov členských krajín ale aj záujmových skupín, ktoré svojimi aktivitami v mnohých prípadoch spôsobovali skôr spomalenie v  rokovaniach.  Spomalenie rokovaní spôsobilo prepojenie priemyselnej a poľnohospodárskej agendy na spoločnom trhu. Tieto dlhotrvajúce rokovania boli v roku 1962 ukončené vzájomnou dohodou.

Francúzsky prezident de Gaulle sa za podpory Nemecka a Talianska pokúšal v roku 1959 presadzovať častejšie stretnutia ministrov zahraničných vecí členských krajín, rovnako ako aj navrhoval začatie medzivládnej spolupráce, ktorá sa snažila prispieť k nezávislosti európskych spoločenstiev na NATO. Tieto návrhy prezentované na tlačovej konferencii 5. septembra 1959 sa stali prvým krokom smerujúcim k zmene už existujúcich európskych spoločenstiev. V priebehu roku 1961 si vnútorný vývoj európskych spoločenstiev vyžadoval zavedenie užšej spolupráce medzi jednotlivými členskými krajinami. Po pokusoch získať podporu Nemecka predložil de Gaulle na summite konajúcom sa 10. februára 1961 ostatným predstaviteľom členských krajín plán vnútornej reformy európskych spoločenstiev. Ochota krajín rokovať o spolupráci v oblasti zahraničnej politiky a o smerovaní k politickej únii sa prejavila aj 18. júla 1961 na summite v Bonne. Výsledkom oboch týchto summitov bolo poverenie Christiana Foucheta, aby vypracoval spôsob, na základe ktorého by bolo možné zmeniť Rímske zmluvy. Ním navrhnutý plán, tzv. Fouchetov plán, prezentovaný 29. novembra 1961 obsahoval návrh Zmluvy o Európskej únii. Základom celého plánu bolo vytvorenie „únie štátov“ pracujúcej na medzivládnom princípe, pričom spôsob hlasovania by bol jednomyseľný. Inštitucionálna štruktúra mala pozostávať z Rady štátov tvorenej ministrami zahraničných vecí, zo sekretariátu so sídlom v Paríži, z medzivládnych výborov a zo Zhromaždenia delegátov. Nová únia mala svojou činnosťou nadviazať na činnosť predchádzajúcich európskych spoločenstiev a to hlavne v oblasti kultúry, obrany a zahraničnej politiky.   

Prijatie plánu bolo sprevádzané obavami ostatných krajín z dominantného postavenia Francúzska v európskych spoločenstvách a obavami z možného oslabenia nadnárodného princípu riadenia. Tieto pochybnosti dali podnet pre zmenu Fouchetovho plánu. Do prípravy nového plánu tzv. Druhého Fouchetovho plánu sa zapojil aj sám francúzsky prezident de Gaulle. Avšak ani nové ciele a celý nový plán nezískal podporu ďalších členských krajín. Nová únia navrhnutá v pláne sa mala zaoberať aj otázkami z oblasti ekonomiky, čo ostatné krajiny chápali ako jej nadradenosť nad už existujúcimi európskymi štruktúrami. Obavy členských krajín vyplývali z toho, že by nový plán mohol posilniť postavenie Francúzska a oslabiť možnosť jeho kontroly ostatnými členmi, a to nielen v ekonomickej oblasti, ale aj v oblasti politickej. Dôvodom pre tieto obavy bola aj možnosť oslabenia vznikajúcich väzieb vo vnútri NATO a tiež možnosť negatívneho vplyvu plynúceho z francúzskeho dominantného postavenia na zotrvanie amerických vojsk v Európe. Všetky tieto faktory spôsobili odsun rokovaní o modeli politickej únie predkladaný Francúzskom. Prerokovanie druhého plánu medzi ostatnými krajinami bolo prerušené 17. apríla 1962 a začali sa hľadať nové možnosti zmeny európskych spoločenstiev. Mnohí autori toto obdobie šesťdesiatych rokov charakterizujú ako začiatok krízy v Spoločenstve.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa Francúzsko postavilo proti ostatným členom Spoločenstva, a to tým, že začalo postupne odstupovať od pôvodných predstáv o výhodách plynúcich z nadnárodného zoskupenia, z ktorých vychádza integračný proces Európy, a to aj napriek tomu, že pôvodná myšlienka bola do určitej miery aj výsledkom francúzskej politiky. Ciele Francúzskej medzinárodnej politiky boli nanovo stanovené v roku 1958 po zvolení de Gaulla za prezidenta, ktorý sa snažil z Francúzska vybudovať európsku veľmoc nezávislú v oblasti medzinárodných vzťahov. Nová politika Francúzska mala byť podporená nielen zmenou politického systému, ale aj nanovo definovanými záujmami zahraničnej politiky a prekonaním nadnárodného rozmeru Spoločenstva, ktorý sa pre Francúzsko stal neprijateľným.

Francúzsko na začiatku šesťdesiatych rokov prezentovalo zmenu svojho politického postoja nielen pred európskymi spoločenstvami, ale aj pred NATO. Už v roku 1956, kedy došlo ku konfliktu týkajúcemu sa Suezu, zastávalo Francúzsko názor, že jeho vojenské jednotky musia existovať nezávisle od spojeneckých a rovnako musia byť schopné aj plniť svoje úlohy izolovane. V júni 1962 oznámilo Francúzsko svoj zámer vybudovať jadrový potenciál a vlastniť jadrové útočné sily. Tieto okolnosti spolu so snahou o nezávislosť vojenskej sily vyústili 10. marca 1966 k odchodu Francúzska z NATO. Na základe tohto rozhodnutia Francúzska boli spojenecké vojská nútené opustiť francúzske územie a presunúť veliace štruktúry do Belgicka.

Je potrebné poukázať na tieto udalosti, hoci pôsobili na integračný proces negatívne a zanechali stopy na vzťahoch medzi európskymi krajinami, a to už len kvôli postupu Francúzska pri jeho rozhodnutí. Francúzsko v prípade vystúpenia z NATO nedodržalo Severoatlantickú zmluvu, ktorá stanovuje, že odchod je možný až po dvadsiatich rokoch trvania paktu, pričom oznamovacia povinnosť je jeden rok.  Rovnako sa Francúzsko zachovalo aj v prípade vystúpenia z EHS.

V tomto období de Gaulle, odmietajúci akýkoľvek integračný posun, viedol Francúzsko k tzv. Európe štátov, pričom išlo o združenie suverénnych krajín spolupracujúcich medzi sebou na základe medzivládneho princípu. De Gaulle ako autor tejto koncepcie si za základ stanovil obmedzenú sféru pôsobnosti Spoločenstva, ktorá by Francúzsku ako členovi prinášala výhody a rovnako zdôrazňoval nedotknuteľnosť a nedeliteľnosť suverenity krajiny. Takto stanoveným cieľom do určitej miery vyhovoval Fouchetov plán, ktorý sa však Francúzsku nepodarilo presadiť, čo tamojšia politická obec chápala ako posledný  legitímny pokus zmeny Spoločenstva. V ďalších rokoch dochádzalo iba k vyhroteniu vzťahov medzi nadnárodnými štruktúrami a predstaviteľmi francúzskej politickej scény.

Roky 1963 až 1969 môžeme považovať za obdobie krízy v Spoločenstve, pričom korene nezhôd siahajú do začiatkov šesťdesiatych rokov, kedy sa v rámci Spoločenstva po prvýkrát začalo hovoriť o možnosti rozširovania. Traja členovia EFTA (Veľká Británia, Dánsko, Írsko) požiadali 31. júla 1961 o začatie rokovaní o ich pristúpení. Z tejto trojice krajín kľúčovú úlohu mala Británia, ktorej sa napriek jej snahám nepodarilo nadviazať väzby medzi európskymi spoločenstvami a štátmi združenými v EFTA.

Dôvody Anglicka pre vstup boli nielen ekonomické, ale aj politické. Politický dôvod pre anglickú kandidatúru na člena Spoločenstiev bol do určitej miery ovplyvnený aj zo strany USA, ktoré malo s Britániou dobré vzťahy. USA nabádalo Anglicko k nadviazaniu lepších vzťahov s Európou a Spoločenstvami vytvorenými na jej území, a predovšetkým s Francúzskom. Roky 1961 a 1962, kedy dochádzalo k narastaniu sovietskych útokov, len prehĺbili presvedčenie o udržaní a posilnení  európskych bezpečnostných a politických väzieb.

Rokovania o rozširovaní európskych spoločenstiev o kandidujúce krajiny neboli jednoduché. V prípade prijatia Veľkej Británie by išlo o začlenenie krajiny so silným priemyslom, efektívne fungujúcim poľnohospodárstvom a s vyspelým jadrovým potenciálom do európskych spoločenstiev. Toto prvé rozširovanie smerom na sever by pre menšie členské krajiny Spoločenstva z politického hľadiska predstavovalo úplné obmedzenie francúzskej rozpínavosti a v ekonomickom smere by išlo o začlenenie ďalšieho  obchodného priestoru do spoločného trhu. Avšak spolu s otázkou rozširovania sa do popredia v tomto období dostáva aj otázka politickej zmeny, ktorú prezentuje Francúzsko, a otázka tvorby princípov spoločnej poľnohospodárskej politiky.

Prístupové rokovania medzi Britániou a Spoločenstvom začali 8. novembra 1961, ale napriek intenzívnym rokovaniam a opakujúcim sa schôdzkam medzi vrcholnými predstaviteľmi oboch strán sa v priebehu rokov 1961 a 1962 nepodarilo tieto rokovania úspešne ukončiť. Predstaviteľom Británie sa  nepodarilo presvedčiť Francúzov, aby podporili ich zaradenie medzi členov Spoločenstva. Úplný zvrat nastal 14. januára 1963, kedy Francúzsko zastúpené prezidentom de Gaullom na tlačovej konferencii Rady ministrov vetovalo rozšírenie Spoločenstva, čím do určitej miery prekvapilo všetkých ostatných účastníkov. Ako vysvetlenie pre svoje konanie udávalo nesúlad medzi cieľmi Británie a Spoločenstva.

Uplatnenie práva veta Francúzskom poukázalo na skutočnosť, že rozširovanie Spoločenstva (ESUO, EHS, EURATOM) nie je ani tak ekonomicko- technickým procesom, ale hlavne politickým rozhodnutím vyžadujúcim si súhlas všetkých členských štátov, ktoré po ukončení rozhovorov musia rozšírenie Spoločenstva potvrdiť ešte ratifikáciou dohody podľa ústavných pravidiel platných vo svojej krajine. Tento krok zo strany Francúzska bol ovplyvnený jeho snahou o udržanie dominantného postavenia v rámci EHS a odmietaním začleniť do Spoločenstva inú krajinu predstavujúcu najväčšieho konkurenta.

Vetovanie Anglicka nespôsobilo len zastavenie rozširovacích rokovaní na dlhšie obdobie, ale bolo aj znakom rastúcich sporov v Spoločenstve. Proti stanovisku Francúzska bola nielen Komisia uskutočňujúca rozhovory, ale aj jednotlivé členské krajiny. Všetky tri európske spoločenstvá rovnako ako aj predstavitelia členských krajín boli rozladení myšlienkou, že integrácia Európy, o ktorú sa pokúšali, je v skutočnosti nereálnym a neuskutočniteľným snom. Postupne došlo k oslabeniu komunikácie medzi krajinami, k úpadku politických vzťahov medzi členskými krajinami, čo v okolitých štátoch znižovalo kredit európskeho integračného procesu. Po tomto neúspechu sa pozornosť európskych spoločenstiev obrátila na rozvoj vonkajších vzťahov. Výsledkom tejto snahy bolo podpísanie Yaoundérskych dohôd 20. júla 1963, na základe ktorých Spoločenstvo uzavrelo kooperačné dohody so 17 krajinami Afriky a s Madagaskarom. Pokračovaním týchto vzťahov bolo podpísanie Loméskej dohody uzavretej s krajinami Afriky, Karibiku a Pacifiku. Dohody Spoločenstva s rozvojovými štátmi umožňovali väčšine tovarov voľný prístup na európske trhy a zároveň vytvárali prostriedky pre európsku pomoc rozvojovým krajinám.

V zložitom období krízy bola jedinou vecou, na ktorej sa predstavitelia členských krajín dokázali dohodnúť potreba zjednodušenia a transparentnosti celého komunikačného procesu vo vnútri Spoločenstva. Riešením sa stala dohoda o zlúčení orgánov troch spoločenstiev pod jedno centrum. Do tohto okamihu tri samostatne fungujúce spoločenstvá (ESUO, EHS, EURATOM) boli síce naďalej nazývané ako Európske spoločenstvá (ES), no  rozdiel nastal v tom, že správa prešla pod jednu spoločnú Komisiu a Radu.[5] Táto zmena sa uskutočnila na základe Zlučovacej zmluvy podpísanej 8. apríla 1965 v Bruseli s platnosťou od 1. júla 1967. Zlúčeným orgánom sa podarilo zaručiť súvislosť prijímaných rozhodnutí, sprehľadniť proces zjednocovania, ale hlavne zabezpečiť efektívny chod európskych inštitúcii.  

Politická kríza vyvolaná v roku 1965 francúzskymi predstaviteľmi poukázala na základný konflikt trvajúci už od samého  začiatku, a tým bol rozdiel medzi koncepciou medzivládnou a nadnárodnou. Francúzsko sa dostávalo do konfliktov s Komisiou, ktorá sa snažila o rozšírenie svojich právomocí umožňujúcich jej realizovať programy zamerané na podporu spoločného trhu. Podmienkou pre tieto plány však bol dostatok financií a rovnako s tým súvisiaca miera nezávislosti pri ich získavaní a disponovaní s nimi. Avšak až do roku 1969 boli jediným zdrojom príjmov len príspevky uhrádzané členskými krajinami, čo spôsobovalo priamo závislosť Komisie na členských krajinách. Východiskom zo závislosti nadnárodných orgánov na politickej vôli členských krajín sa stalo zabezpečenie si vlastných nezávislých príjmov.     

V tomto období, keď Spoločenstvo stálo pred riešením problémov, predseda Komisie Hallstein navrhol spojenie prejednávaných otázok do „balíka“. Hlavnou výhodou bola snaha o vyrovnanie nevýhod, vznikajúcich pre jednotlivé krajiny z určitého spoločného postoja, výhodami plynúcimi týmto krajinám z inej oblasti. Komisia si v tomto „balíku“ vyrovnávala zavedenie nezávislého financovania činností patriacich do oblastí nadnárodnej správy, s čím najväčšiu nespokojnosť prejavovalo Francúzsko, ktorému postačovali poľnohospodárske ceny. Spoločenstvo si zaviedlo svoje vlastné príjmy plynúce najmä z ciel a dovozných prirážok, a to výmenou za vysoko stanovené poľnohospodárske ceny. Holandsko ako tretiu doplňujúcu položku „balíka“ presadilo zavedenie prvých právomoci pre Európsky parlament v ekonomickej oblasti. Tento návrh predstavoval pre Európsky parlament stojaci do tejto chvíle len na okraji inštitucionálnej štruktúry významné posilnenie jeho vplyvu. Účasť na rozpočtovom riadení mu poskytovala možnosť kontrolovať hospodárenie Komisie, na základe čoho mohla potom prispievať k formovaniu politiky EHS.

Hallstein pri predkladaní návrhu nezohľadnil skutočnosť, že návrh je predkladaný v čase, keď sa mal už odstrániť dočasný ochranný režim s jednomyseľným hlasovaním v Rade ministrov. Od 1. januára 1966 sa mala realizovať tretia fáza tvorby spoločného trhu, a to na báze zakladajúcich zmlúv a pri hlasovaní vo vybraných oblastiach spoločnej poľnohospodárskej politiky, dopravy, obchodnej politiky sa mala už začať používať kvalifikovaná väčšina. Jednotlivé krajiny si začali uvedomovať, že na realizáciu a presadenie svojich záujmov a potrieb majú čas iba do konca roka 1965, kedy sa ešte dokážu vyhnúť nebezpečenstvu prehlasovania. Hallstein predpokladal, že Francúzsko nebude proti jeho návrhu a neodmietne ho, hoci opak bol skutočnosťou. Práve Francúzsko sa usilovalo o ponechanie jednomyseľného hlasovania, čím proklamovalo svoj záujem o zmenu EHS do štandardnej medzinárodnej organizácie. Z tohto pohľadu predstavoval ponúkaný „balík“ posilnenie nadnárodného princípu Spoločenstva, hoci Francúzsko súhlasilo s výhodami poľnohospodárskych cien, ale nie za cenu nadobudnutia väčšieho vplyvu Komisie a Európskeho parlamentu. Záujmom Francúzov nebolo posilnenie, ale naopak oslabenie centrálnych orgánov EHS. Po predstavení návrhu „balíka“ trvalo Francúzsko na oddelení prerokovávaných položiek, čo by mu umožňovalo dosiahnuť vysoké ceny v poľnohospodárstve bez toho, aby ono súhlasilo v ostatnými časťami, ale s týmto krokom nesúhlasili ostatné zúčastnené krajiny EHS, a tak 30. júna 1965 francúzsky minister opustil rokovania a 1. júla 1965 oficiálne oznámil začiatok krízy v Spoločenstve. Keďže Francúzi od 6. júla 1965 na obdobie siedmych mesiacov odvolali aj svojich ostatných reprezentantov a zástupcov z ostatných dôležitých výborov (napríklad z Výboru stálych zástupcov a iných výborov zastrešených pod COREPER) ako aj z Rady ministrov, označuje sa tento jav ako „politika prázdnych kresiel“. Počas tejto doby nemohlo Spoločenstvo prejednávať nové témy, lebo iba Rada bola oprávnená prijímať novú európsku legislatívu, čo ako nekompletný orgán bez francúzskeho zástupcu nemohla vykonať. Uskutočňovali sa iba už existujúce programy bez toho, aby bol ich chod doplňovaný novými rozhodnutiami.

Na zasadaní konajúcom sa 25. a 26. októbra 1965 ministri ostatných členských krajín okrem Francúzska podporili text Zmluvy o EHS. Členské krajiny vyzvali Francúzsko, aby sa opäť pripojilo a vrátilo do európskych orgánov. Naďalej pokračujúca kríza sa zmiernila kompromisom dosiahnutým 28. a 29. januára 1966  na zasadnutí v Luxemburgu. Členské krajiny v snahe o urovnanie sporov prijali francúzsku podmienku ohľadne zmien pri hlasovaní a zaviazali sa tiež prejednať otázku financovania poľnohospodárstva, a to bez toho, aby sa pri rozhodovaní pozerali na vlastné príjmy. Až po týchto krokoch súhlasili francúzski reprezentanti so svojím návratom do európskych orgánov  a so začatím vzájomnej spolupráce. Francúzsko k prehodnoteniu postoja viedla aj obava zo straty podpory zo strany ostatných krajín ES, ktoré už uvažovali o žiadosti Francúzska o jeho rezignáciu na členstvo v ES. Ostávajúca pätica krajín chcela za nového člena prijať Britániu a pokračovať v integračnom procese bez Francúzska. Po znovupristúpení Francúzska sa situácia začala pomaly normalizovať. 

Luxemburský kompromis sa okrem politickej dohody a riešenia sporu s Francúzskom snažil aj o zachovanie textu zakladajúcich zmlúv, pričom jedinou výnimkou malo byť zavedenie práva veta pri hlasovaní v Rade. Hoci Spoločenstvo vstupovalo do tretej etapy budovania spoločného trhu s väčšinovým princípom hlasovania, otvorilo zároveň možnosť pre ktorúkoľvek krajinu zablokovať hlasovanie, a tým sa opäť ponechávala namiesto väčšinového systému hlasovania možnosť jednomyseľného hlasovania.[6] Prijatím kompromisu a možnosťou vetovať sa skončilo obdobie, v ktorom predstavovala Komisia najvyšší orgán. Jej miesto prevzala na základe dokumentu „Prehlásenie o vzťahoch medzi Komisiou a Radou“ Rada ministrov, a tým sa posilnil aj medzivládny prvok rokovaní. Tento dokument priamo nezasahoval do legislatívnej iniciatívy Komisie, ale reálne uplatňovanie tohto práva sa  zmenilo. Všetky návrhy musela najprv predložiť na konzultáciu vo výboroch a Rade predkladala už iba tie návrhy, na ktorých sa vo výboroch dosiahla širšia zhoda. Komisia takto prerokovávala návrhy a svoje predstavy s jednotlivými členskými štátmi, a tak sa snažila zabrániť zablokovaniu hotového návrhu uplatnením práva veta. Celý integračný proces sa tým spomalil, keďže predmetom všetkých budúcich jednaní sa stali len záležitosti všeobecne prijateľné a rovnako sa narušili aj vzťahy medzi členskými štátmi a orgánmi EHS. V týchto podmienkach vzniknutých v období 1965 až 1966 sa Komisii nepodarilo presadiť koncepciu vlastných príjmov a neposilnili sa ani právomoci Európskeho parlamentu.

Neskoršie obdobie môžeme označiť za vyvrcholenie krízy v Spoločenstve. Oslabenie vplyvu Komisie a narušenie dôvery a komunikácie  medzi členskými krajinami, čo značne negatívne vplývalo na plnenie pôvodne stanovených cieľov, medzi ktoré patrilo aj dokončenie výstavby spoločného trhu. Pretrvávanie vnútorných problémov potvrdila aj situácia, ktorá vznikla v súvislosti s opätovným podaním žiadosti krajín EFTA (Veľká Británia, Nórsko, Dánsko, Írsko) o vstup do ES. Francúzsko rovnako ako v prvom prípade nesúhlasilo so vstupom Británie a ako argument si zvolil ekonomickú nepripravenosť Anglicka. Toto odmietavé stanovisko negatívne poznačilo snahy ďalších uchádzačov o členstvo.

        Aj keď integračný proces v šesťdesiatych rokoch čelil mnohým problémom, ciele  stanovené  v  zakladajúcich zmluvách,  ako  napr.  vytvorenie  colnej  únie a oblasť voľného pohybu (hoci v tejto oblasti existovali isté bariéry), sa do určitej miery naplnili. Z tohto dôvodu sa Spoločenstvo usilovalo o určenie nových priorít  a o prehodnotenie tých cieľov, ktoré sa mu nepodarilo z akéhokoľvek dôvodu doposiaľ naplniť. Najviac preferovanou požiadavkou bolo vytvorenie motivácie pre členské krajiny, ktorá by dokázala preklenúť obdobie stagnácie, v ktorom sa proces integrácie Európy nachádzal. Tieto dôvody viedli k zvolaniu summitu  konajúceho sa 1. a 2. decembra 1969 v Haagu. Za hlavné haagske priority bolo stanovené:

§     dokončenie - hlavne vyriešenie doposiaľ nezrealizovaných cieľov, a to nielen v oblasti politiky, ale tiež aj v oblasti inštitúcii

§     prehĺbenie - zamerané na zavedenie nových činností Spoločenstva

§     rozšírenie - zahŕňalo prvú vlnu rozširovania smerom na sever, pričom odporcom tohto kroku bolo opäť Francúzsko

Vymedzenie a rešpektovanie týchto hlavných bodov, na základe ktorých sa mal riadiť celý ďalší vývoj integrácie, presne stanovilo, že aj prípadné rozširovanie ES bude možné len v prípade, že prijatie nových členov nebude mať negatívne dôsledky na priebeh integrácie. Komisia sa snažila o kompenzovanie prípadného prijatia ďalších členov novými činnosťami zabraňujúcimi možnému úpadku dosiahnutej úrovne zjednotenia. Severné rozšírenie o kandidujúce krajiny bolo ovplyvňované rozhodnutím zrealizovať menovú úniu a snahou o koordináciu postupu členských krajín v oblasti zahranično – politickej spolupráce. Avšak úspešné splnenie posledných dvoch cieľov bolo možné zrealizovať len za predpokladu zmeny vnútorného chodu Spoločenstva, čo predpokladala prvá priorita summitu. Prvoradé riešenie založené na politickom konsenze si vyžadovala otázka vlastných príjmov Komisie a tiež aj otázka právomocí Európskeho parlamentu v rozpočtovej oblasti.

Summit v Haagu stanovil pre Spoločenstvo nové ciele a hlavne smer zjednocovania. Členské krajiny prejavili záujem o menovú integráciu, ktorá úzko súvisela so spoločnou poľnohospodárskou politikou riadenou pomocou centrálnych cien. Rada ministrov sa 6. marca 1970 na stretnutí nadväzujúcom na summit v Haagu zhodla na nutnosti podrobne preskúmať ďalšie možnosti rozvoja zjednocovania a zamerala sa na vypracovanie dvoch správ:

1) Prvá správa vypracovaná luxemburským ministrom financií Pierrom Wernerom sa zaoberala problémom menovej spolupráce. Predpokladala vytvorenie menovej únie tvorenej členskými krajinami ES, a to v troch etapách, ktoré sa ukončia zavedením spoločnej meny. Oficiálne bol tzv. Wernerov plán prezentovaný 7. októbra 1970, a to v období keď nie všetky členské krajiny zastávali rovnaký názor na spoločnú ekonomickú integráciu. Stanoviská členských krajín k Wernerovmu plánu boli plné názorových rozporov, a preto sa plán niekoľkokrát čiastkovo menil. Na zasadaní Rady 8. a 9. februára 1971 sa prijalo rozhodnutie o dĺžke trvania jednotlivých fáz zavádzania menovej únie navrhnutej Wernerovým plánom. Prvá fáza mala trvať tri roky, maximálne sa dala predĺžiť na päť rokov. Začiatkom prvej fázy mal byť dátum 22. január 1971. Keďže projekt nezískal potrebnú podporu zo strany členských štátov a ovplyvnila ho aj ropná kríza, nakoniec sa projekt nezrealizoval a došlo k jeho zrušeniu.

2) Druhá správa zaoberajúca sa zahranično – politickou spoluprácou bola označovaná ako luxemburská alebo tiež Davignova správa. Jej hlavným cieľom bol rozvoj vzájomných vzťahov a posilnenie spolupráce medzi zahraničnými politikami členských krajín. Tento dokument prijatý summitom 27. októbra 1970 obsahoval návrh programu EPS, ktorého hlavným princípom bolo častejšie stretávanie sa ministrov zahraničných vecí členských krajín. Po prijatí Davignovej správy sa vytvorila EPS, ktorej hlavný význam spočíval v systéme pravidelných medzivládnych konzultácii ministrov zahraničných vecí členských štátov. Otázky prejednávané na stretnutiach ministrov museli byť iného charakteru ako agenda ES. Toto prísne vymedzenie hranice otázok malo zabrániť vzniku užšieho prepojenia EPS s ďalšími orgánmi ES, keďže nové aktivity mali čisto medzivládny rozmer a prispievali k zjednocovaniu postojov členských štátov.

Významný prínosom Haagskeho summitu okrem stanovenia troch hlavných priorít a prijatia správ bolo aj dosiahnutie zhody názorov na rozšírenie Spoločenstva. Možnosť ďalšieho rozširovania, ktorá bola v roku 1967 zastavená na základe francúzskeho vetovania sa v roku 1970 obnovila a hlavná zmena umožňujúca tento krok nastala v postoji Francúzska, ktoré bolo pripravené podporovať britské členstvo. Táto zmena vo francúzskom postoji bola spôsobená aj novými prezidentskými voľbami. Novozvolený prezident Georges Pompidou zastával názor, že Veľká Británia ako spojenec Francúzska môže predstavovať nástroj kontroly Nemecka, ktoré začalo orientovať svoju politiku smerom na východ. Rokovania o novom rozšírení sa začali 30. júna 1970.

Veľká Británia po odblokovaní otázky jej vstupu rozpútala rozsiahlu vnútropolitickú kampaň v prospech členstva v ES. Vstup do Spoločenstva nepredstavoval pre Anglicko iba určitú alternatívu, ale bol pre neho po ekonomickej stránke nutný. V snahe presvedčiť britskú politickú verejnosť o výhodách vstupu bola vydaná  „biela kniha“ obsahujúca argumenty pre vstup na spoločný trh. Aj napriek obavám Británie zo spoločnej poľnohospodárskej politiky a z výšky odvodu do rozpočtu ES dolná snemovňa 13. júla 1972 schválila vstup Británie do ES. Ďalšími pristupujúcimi krajinami bolo Írsko, Dánsko a Nórsko. Britský postup ovplyvnil aj vstup Írska a Dánska do ES, keďže obe krajiny boli priamo závislé na obchodných vzťahoch s Britániou. V porovnaní s výhodami plynúcimi zo spoločného trhu sa pre obe štáty zotrvanie iba v EFTA ukázalo ako neefektívne. Íri podporili svoj vstup do ES 10. mája 1972 prostredníctvom referenda. Vstup Dánska do tejto európskej organizácie schválil 8. septembra parlament a 2. októbra svoj názor vyjadrili  v referende aj občania. Prvého januára 1973 sa ES rozšírilo len o Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu (tzv. európska deviatka). Vstup do ES vyvolal najväčšiu vlnu rozporov v Nórsku, kde sa v priebehu rokovaní podarilo v porovnaní s inými kandidátskymi krajinami dosiahnuť najviac výnimiek a výhod. Avšak ani tieto špecifiká nezjednotili názory Nórska a jeho obyvateľov na vstup. Po neúspešnom referende sa vzťahy medzi Nórskom a ES upravili 14. mája 1973 po podpise dohody o voľnom obchode.

Problémy súvisiace s rozšírením pocítilo ES veľmi skoro po tomto procese. Veľká Británia podala po vstupe žiadosť o obnovu rokovaní o podmienkach jej vstupu do ES. Motívom pre takýto krok zo stany Británie bola suma, ktorú musela odvádzať do rozpočtu Spoločenstva. Po mnohých rokovaniach bolo 5. júna 1975 vyhlásené referendum, v ktorom ľudia prejavili záujem o pokračovanie v členstve v ES, ale otázka výšky príspevku nebola vyriešená a naďalej sa stávala predmetom sporu medzi Britániou a ES.

Zmeny zrealizované na základe Haagskeho summitu vytvorili tlak na inštitucionálnu štruktúru ES. Nové úlohy Spoločenstva ale aj skutočnosť, že teraz sa rozšírilo o ďalších členov, čoraz viac zviditeľňovali nedostatky dosahované európskymi inštitúciami. V dôsledku prijatia Luxemburskej dohody sa oslabila nadnárodná koncepcia zastúpená Komisiou a spomalil sa aj integračný proces. Častejšie sa poukazovalo na neefektívnosť európskych orgánov a na nárast ich byrokracie, čo spôsobilo netransparentnosť ich postupov a spôsobu prijímania a vykonávania rozhodnutí.

Hromadenie reformných návrhov v sedemdesiatych rokoch si vyžadovalo zvolanie stretnutia na najvyššej úrovni, preto Spoločenstvo v roku 1972  zvolalo do Paríža stretnutie hláv štátov a vlád, na ktoré nadviazalo ďalšie stretnutie v roku 1974. Keďže summit nebol v tej dobe oficiálnou súčasťou európskej inštitucionálnej štruktúry, skúsenosti s jeho zásahmi do procesu rokovaní medzi členskými krajinami boli veľmi pozitívne. Výsledkom druhého parížskeho summitu  bolo oficiálne  zavedenie novej formy spolupráce označenej ako Európska rada. Na žiadosť druhého summitu bola 29. decembra 1975 vypracovaná Tindemansova správa obsahujúca návrh budúcich reformných postupov. Okrem návrhov na posilnenie postavenia Európskeho parlamentu  a Komisie sa správa venovala aj vytvoreniu tzv. „dvojrýchlostnej Európy“.[7] Autor správy Leo Tindemans navrhoval ako riešenie pre budúci integračný postup rozdelenie členov Spoločenstva na dve skupiny:

§     prvú skupinu mali tvoriť štáty, ktoré sú schopné postupovať dopredu a ich povinnosťou je ísť dopredu

§     do druhej skupiny boli zaradené štáty, ktoré by sa z nejakého dôvodu mali zdržať ďalšieho postupu  a na návrh Komisie ich Rada uzná ako prijateľné

Toto rozdelenie neznamenalo odklon od spoločného cieľa, ktorý sa má spoločne dosiahnuť. Všetky krajiny budú naďalej viazané dohodou a rozdiel bude len v časom rozvrhu, kedy sa tento cieľ spoločne dosiahne. 

Správa sa snažila o nápravu celistvosti Spoločenstva, ktorá mu bola daná zakladajúcimi šiestimi krajinami, no ktorá sa v dôsledku rozširovania narušila. Pracovná skupina sa snažila o riešenie situácii, v ktorých Spoločenstvo začalo realizovať celý rad nových zjednocujúcich činností, ale nedisponovalo pritom všeobecným súhlasom na ich vykonanie. Významnú výzvu predstavovala pre tvorcov správy aj integrácia smerom k politickej únii nadväzujúcej na spoločný trh. Preto správa ponúkala pre členské krajiny len alternatívu, ktorá vytvárala podmienky na podporu výstavby spoločného trhu, ale rovnako ponúkala aj dostatočný priestor pre vlastnú politiku vo vnútri ES.   

Rok 1979 mal pre ES zvláštny význam - 7. a 10. júna sa uskutočnili prvé priame voľby do Európskeho parlamentu, na základe ktorých sa vymenili pôvodní európski zástupcovia, ktorými boli delegáti národných parlamentov členských krajín. Týmto krokom sa posilnila legitimita Európskeho parlamentu (poslanci boli zodpovední priamo európskym voličom) a začalo sa uvažovať o ďalšom možnom zvýšení vplyvu tohto orgánu v rámci inštitucionálnej štruktúry ES. Reformným návrhom bola aj Správa o európskych inštitúciách alebo tzv. Správa troch múdrych, prostredníctvom ktorého sa Európska rada snažila upraviť situáciu v nevyhovujúcej inštitucionálnej štruktúre. Barend Biesheuvel, Edmund Dell a Robert Marjolin ako autori návrhu vyzvali na summite konajúcom sa 29. až 30. novembra 1979 v Dubline k posilneniu nadnárodného princípu Spoločenstva, a to za pomoci posilnenia vplyvu predsedu Komisie vo všetkých oblastiach.

Cieľom tejto reformy, ktorá sa neuskutočnila rovnako ako predchádzajúca Tindemansova správa, sa stala väčšia účinnosť inštitúcii a väčšia rovnorodosť členských štátov. Vzťahy medzi členskými krajinami ES boli charakterizované pojmami „pasívna a aktívna solidarita“. Aktívna solidarita spočívala v snahe a ochote členských krajín zmierňovať vzniknuté problémy pomocou vzájomnej podpory. Pasívna solidarita na druhej strane výrazne presadzovala zásadu nezasahovania a zdržania sa akejkoľvek činnosti, ktorá by mohla prehĺbiť krízu v členskej krajine alebo v Spoločenstve ako v celku.   

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Spoločenstvo snažilo aj o upevnenie vzťahov s tretími krajinami, čiže so štátmi nezdruženými v ES. Spoločenstvo nadviazalo na Yaoundské dohody a dohody z Lomé a upevnilo svoje vzťahy aj so Stredomorím. Hlavným cieľom, o ktorý sa Spoločenstvo snažilo, bolo prehĺbenie procesu zjednocovania. Obzvlášť sa mu to darilo v oblasti agendy EPS, ktorú ES využívalo na prezentovanie svojho stanoviska k medzinárodno politickým udalostiam. Rozvoj medzinárodno – politických aktivít ES malo za následok skutočnosť, že okrem potreby zmeny inštitucionálneho modelu sa pozornosť obrátila aj na hľadanie politickej identity ES.

Jeden z návrhov zaoberajúci sa rovnako aj inštitucionálnym modelom ES, rozvojom EPS ale aj možnosťou politického zjednocovania Spoločenstva bol vypracovaný ministrami zahraničia Talianska a Nemecka. Tento tzv. Genscher - Colombov plán prerokovávaný 6. a potom 20. novembra 1981 predstavil koncepciu Európskeho aktu, ktorá obsahovala program rozvoja spoločných politík a spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky, avšak členské štáty by disponovali právom veta iba vo výnimočných situáciách. Zodpovedať za činnosť EPS a za celú politickú jednotu mala niesť Európska rada.

Súčasne s týmito reformnými iniciatívami uskutočňovanými v rámci najvyšších vládnych predstaviteľov členských krajín sa uskutočňovala aj iná reformná snaha, ktorej iniciátorom bol Európsky parlament. Ten vďaka svojmu novému spôsobu zriaďovania disponoval väčšou politickou legitimitou.  Autorom parlamentnej reformy bol Altiero Spinelli, ktorý kritizoval európske inštitúcie a poukazoval na obranné postavenie Komisie. Ako riešenie tejto situácie ponúkal možnosť vytvorenia politickej únie na čele s európskou vládou, ktorú mala predstavovať Komisia. Tento model sa snažil o vyriešenie nepriaznivej situácie medzi Komisiou a Radou ministrov a tiež sa pokúšal odstrániť následky krízy vzniknutej v šesťdesiatych rokoch.      

Tlak na zmenu štruktúry ES vytvárali aj nové ekonomické potreby, ktoré vynikali v dôsledku zvyšujúceho sa počtu žiadostí o združenie, či členstvo v  ES. Boli to žiadosti krajín prevažne na Juhu Európy. Na tieto podnety reagovala Európska rada zvolaním zasadania  na 17. až 19. júna 1983 v Štuttgarte. Hoci na tomto summite sa zamietla koncepcia predkladaná v rámci Genscher – Colombovho plánu a nepodarilo sa presadiť ani iniciatívu zo strany Spinella, pozitívom bolo prijatie Slávnostného prehlásenia o Európskej únii, ktoré symbolicky podporovalo hľadanie jednoty Spoločenstva v oblasti  bezpečnosti, zahraničnej politiky, kultúry, právnej oblasti ale aj v ekonomickej oblasti. Aj keď tento dokument predstavuje len politické prehlásenie, je mnohými chápaný ako významný krok správnym smerom a je prvým stupňom k Jednotnému európskemu aktu prijatému v roku 1985.

14. februára 1984 prišiel Spinell s Návrhom zmluvy o Európskej únii, ktorý predstavoval jeho nový pokus o zintenzívnenie aktivít zameraných na inštitucionálnu reformu ES prostredníctvom vplyvu Európskeho parlamentu a prostredníctvom jeho stykov s národnými parlamentmi. Návrh predpokladal smerovanie politickej únie v duchu federalistických princípov pod správou Komisie a pod kontrolou Zhromaždenia. Aj keď text priamo nepodnietil aktivity Rady, ale na základe jeho schválenia v Európskom parlamente sa podarilo opäť upozorniť na otázky a problémy, ktoré sa z časti vyriešili prostredníctvom Slávnostného prehlásenia o Európskej únii.

Od prvého severného rozšírenia sa aj ďalšie krajiny ako Grécko, Portugalsko a Španielsko, ktoré sa v priebehu rokov 1974 a 1975 vymanili spod nadvlády autoritatívneho režimu a položili vo svojich krajinách základy modernému demokratickému politickému systému, chceli stať členmi ES.[8] Prijatie týchto krajín predstavovalo pre ES výzvu a to nielen na posilnenie stability v stredomorskej oblasti ale tiež na rozvoj spoločného trhu.

Práve toto tzv. južné rozšírenie a hlavne jeho politický rozmer si vyžadovali vnútornú úpravu ES týkajúcu sa podmienok rozširovania. Doteraz prijaté zmluvy nijako nedefinovali a nestanovovali podmienky pre vstup do Spoločenstva, ktoré by mali kandidátske krajiny splniť. Jediným obmedzením bol článok 237 Zmluvy o EHS,[9] ktorý stanovoval určité teritoriálne obmedzenie. Nebola však žiadna iná podmienka, ktorá by formálne bránila nejakej krajine kandidovať na člena Spoločenstva.  Pri tomto druhom rozširovaní sa pozornosť okrem ekonomických ukazovateľov upriamila aj na oblasť upevňovania demokratického priestoru v západnej Európe, a to na základe výzvy predsedu ES Hansa – Dietricha Geschera z 15. novembra 1978, nazývanej aj ako „deklarácia demokracie“. Deklarácia ešte viac upozornila na otázku, či kandidátske krajiny naozaj napĺňajú zásady demokratického politického systému a či dokážu zaručiť ľudské práva a slobody. Týmto krokom sa nepriamo potvrdila snaha o ekonomickú ale aj o politickú jednotu.

Druhá vlna rozšírenia začala 12. júna 1975 na základe oficiálnej žiadosti Grécka o vstup, ktoré malo s ES asociačnú dohodu už od roku 1961, avšak pre vojenskú diktatúru nastolenú v Grécku v rokoch 1967 až 1974 sa dohoda obmedzila iba na obchodné vzťahy. Po páde diktátorského režimu sa vzťahy s ES opäť normalizovali. Rada poverila Komisiu, aby vypracovala posudok ku vstupu Grécka do Spoločenstva. Komisia po prehodnotení materiálov vydala negatívne stanovisko, ktoré zdôvodňovala nedostatočnou ekonomickou pripravenosťou Grécka, ktorá by mohla následne spôsobiť finančnú záťaž  Spoločenstvu. Ako riešenie doporučovala vytvorenie ďalšieho predvstupového obdobia, v priebehu ktorého by sa Grécku venovala zo strany členských štátov väčšia pozornosť pomocou rôznych programov a poskytla by sa mu aj finančná pomoc.

Medzi krajinami ES a Komisiou sa objavila nejednotnosť v názoroch na spustenie rozhovorov o vstupe Grécka. Táto nejednotnosť sa skončila 9. februára 1976, kedy sa rozhodlo o začatí rozhovorov s Gréckom v júni toho istého roku. Hoci Komisia navrhovala ďalšie prechodné obdobie, bola nútená podrobiť sa politickým záujmom Rady a skrátiť pripravované prechodné obdobie na päť až sedem rokov v závislosti od jednotlivých položiek. Zmluva o vstupe bola podpísaná 25. mája 1979 v Aténach a od 1. januára 1981 sa Grécko stalo riadnym v poradí desiatym členom ES.

Zo strany Spoločenstva bolo prijatie Grécka motivované snahou politicky podporiť krajinu s mladou demokraciou a podporiť jej existenciu v politicky nestabilnom prostredí západoeurópskych štruktúr. Ak porovnáme rozšírenie ES o Veľkú Britániu a Grécko musíme skonštatovať, že v prípade Grécka mal proces rozširovania rýchly spád. V prípade Británie ako žiadajúcej krajiny bolo prístupové obdobie dlhšie, a na dlhšom období trvala práve Británia, avšak v prípade Grécka to bolo práve naopak. Grécku sa ako jedinej krajine podarilo presadiť samostatný vstup, a to aj napriek tomu, že sa o to snažilo v rámci vlny rozšírenia.

ES sa na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov snažilo okrem rozvoja obchodných vzťahov zaviesť aj nové programy vo vnútri Spoločenstva.  Jednou z týchto činností ES bolo aj zavedenie Európskeho menového systému funkčného od 13. marca 1979, prostredníctvom ktorého sa mala dosiahnuť väčšia menová stabilita. Problém Spoločenstvu neprinášalo ani tak pribratie nových krajín do svojich štruktúr, ale skôr vznikalo problémy v dôsledku prvého rozširovania. Aj napriek jednote dosiahnutej 1. júla 1977 v oblasti colnej únie ostalo veľa nevyriešených oblastí, s ktorými sa Spoločenstvo muselo vysporiadať. Jednou z nich bol aj „britský problém“. Ako už bolo vyššie spomenuté, Británia nesúhlasila s výškou svojich odvodov do spoločnej pokladne ES. Británia ako krajina s rozvinutým priemyslom bola po vstupe do ES v roku 1973 nútená podrobiť sa zásadám stanoveným v rámci ES a musela nakupovať potraviny z ES za vyššie ceny ako boli na svetových trhoch. Výška odvodov pre Britániu vychádzala zo skreslených údajov a nezachytávala skutočnú výšku HDP, ktorá bola dokonca nižšia ako priemer členských krajín ES. Aj keď sa Spoločenstvo snažilo o zmierňovanie hospodárskych rozdielov medzi členskými krajinami prostredníctvom jednorázovej kompenzácie z prostriedkov Európskeho fondu pre regionálny rozvoj (ERDF) a Európskeho sociálneho fondu (ESF). Ale ani táto nekoncepčná forma vyrovnávania Británii nepostačovala  a usilovala sa o úpravu svojho príspevku.

Nedôsledné riešenie tohto problému len za pomoci fondov ES postupne viedlo k prehlbovaniu finančnej krízy a poukazovalo na nutnosť upraviť pravidlá získavania príjmov pre rozpočet. Riešenie požadovala aj Margaret Thatcherová hneď po svojom nástupe do funkcie v roku 1979. Zamerala sa na dlhodobé riešenie britského problému a spochybňovala úsilie ES pri hľadaní širšej rovnováhy, teda výšky odvodov akceptovateľnej pre všetky strany.

V dôsledku postoja, ktorý zaujalo Anglicko, sa prerokovanie rozpočtových pravidiel stalo hlavným bodom programu na summite vo Fontainebleau konajúcom sa 25. až 26. júna 1984. Anglicko zastúpené svojou premiérkou predložilo návrh riešenia, v ktorom podmienilo svoj súhlas so zvýšením príjmovej časti rozpočtu. Zásluhu na prijatí tohto návrhu má aj Francúzsko, ktoré podporilo tento návrh v snahe stabilizovať spoločnú poľnohospodársku politiku silne spätú s financovaním ES. Výsledkom summitu nebolo len dosiahnutie kompromisu, ale aj riešenie koncepcie politickej únie, riešenie ďalšieho rozširovania ES a vyjadrenie potreby zmeniť jednotlivé politiky. Summit položil základy aj pre vznik dvoch výborov:

1) Prvý nazvaný ako Európa občanov sa zameral na transparentnosť procesu rozhodovania a transparentnosť inštitucionálnej štruktúry ES. Výsledkom činnosti tohto výboru bola Adonninova správa (nazvaná po predsedovi výboru) ponúkajúca prehľad možností, pomocou ktorých je možné riešiť nedostatočné množstvo vzťahov medzi európskymi inštitúciami a európskou verejnosťou. Prezentovanými možnosťami bolo organizovanie rôznych akcii a programov v oblasti športu, kultúry a starostlivosti o mládež  pod záštitou Európskeho parlamentu.

2) Druhý výbor zaoberajúci sa inštitucionálnymi otázkami mal okrem oficiálneho názvu Výbor pre inštitucionálne otázky aj pracovné označenie Doogerov výbor.  Úlohou výboru, ktorému predsedal James Dooge bolo sledovať opakovane prejednávané návrhy na inštitucionálnu zmenu a na ich základe vytvoriť súhrnnejší a ucelenejší  model reformy. Postrehy výboru poukázali na nutnosť posilnenia vplyvu parlamentu za pomoci jeho zapojenia do procesu rozhodovania spolu s Radou ministrov a poukázali na potrebu vytvorenia nezávislej Komisie a stabilnej Európskej rady.

Oba výbory upozornili na nutnosť vnútornej zmeny v Spoločenstve. Deviateho marca 1985 navrhol druhý výbor zvolanie medzinárodnej konferencie zaoberajúcej sa vytvorením politickej únie medzi členskými krajinami ES.  Tento návrh spolu s ďalšími reformnými návrhmi bol impulzom k zvolaniu summitu ES konajúceho sa o niekoľko mesiacov neskôr.

Južné rozšírenie neznamenalo len prijatie Grécka (1. január 1981), ale aj prijatie Španielska a Portugalska. Grécko požiadalo o členstvo v  ES v roku 1975 a skôr ako s ním ES skončilo prístupové rokovania, predložili v roku 1977 svoje žiadosti o vstup aj vyššie spomenuté krajiny. Aj keď vstup všetkých troch krajín bol vzájomne podmienený, uskutočnil sa oddelene. Prvou pristupujúcou krajinou bolo Grécko a až o päť rokov neskôr sa ES rozšírilo aj o Portugalsko a Španielsko. Mnohí autori označujú vstup Grécka ako druhé rozšírenie a následný vstup Portugalska a Španielska ako tretie rozšírenie, ale súhrne môžeme hovoriť  o južnom rozšírení. Žiadosti krajín južnej Európy o vstup zastihli ES v čase, keď sa usilovala o prehĺbenie zjednocovania, a to hlavne o oblasti menovej politiky. ES sa v súvislosti s prijímaním nových členov obávalo možného roztrieštenia ekonomiky a tiež aj značného spomalenia integrácie.

Španielsko orientovalo svoj export poľnohospodárskej produkcie prevažne do Británie a keď Británia požiadala o vstup do ES, malo to vplyv aj na podanie prvej španielskej žiadosti v roku 1962, ktorú Spoločenstvo odmietlo. Po nastolení demokratického systému si Španielsko 28. júna 1977 opäť podalo žiadosť. V roku 1978 po vypracovaní stanoviska Komisie nasledovali rokovania v orgánoch ES a 5. januára 1979 sa začali oficiálne rozhovory o pristúpení Španielska do ES.

Španielsko si od vstupu  sľubovalo zmodernizovanie ekonomiky, ale hlavným problémom vo vzájomnom rokovaní bola oblasť poľnohospodárstva, kde Španielsko ohrozovalo postavenie Francúzska a Talianska, a oblasť rybolovu, kde zasa ohrozovalo Španielsko ostatné krajiny veľkosťou svojho rybárskeho loďstva.  Všetky tieto fakty využila Komisia na argumentáciu toho, že rozšírenie ES bude možné len v tom prípade, ak dôjde k úplnej premene spoločnej poľnohospodárskej politiky spolu s jej hlavným princípom, ktorým by bola dotácia pomocou garantovaných cien. Problémy predpovedala Komisia aj v oblasti priemyslu, v ktorej pretrvávala štátna pomoc a veľa obmedzení vo forme taríf. Nestabilita na španielskej politickej scéne a rozhodnutie neprijať nových členov, kým sa nevyriešia vnútorné problémy, spôsobili, že sa nestanovil dátum pristúpenia. Sklamanie Španielska ukončil summit vo Fontaineble v roku 1984, na ktorom sa dospelo k vzájomnej dohode a zmluva o pristúpení Španielska bola podpísaná 12. júna 1986 s platnosťou od 1. januára 1986 (tzv. európska dvanástka). 

Súčasne s rokovaním o vstupe Španielska prebiehali aj rokovania o rozšírení s Portugalskom. Rovnako ako Španielsko aj Portugalsko, naviazané na Britániu svojimi obchodnými vzťahmi, bolo ovplyvnené vstupom Británie do ES a v roku 1962 aj ono požiadalo o vstup. Prvý pokus o vstup bol rovnako ako v prípade Španielska neúspešný a až 1. januára 1973 boli vzťahy medzi Portugalskom a ES upravené dohodou o spolupráci a voľnom obchode, hoci Portugalsko bolo už od roku 1960 členom EFTA.  Po nastolení nového politického režimu sa pokúsilo o vstup druhýkrát, a to 28. marca 1977.

Portugalsko vo svojich politických a ekonomických vzťahoch preferovalo vzťahy s africkými krajinami, a to už od založenia EFTA.  Voľný obchod v rámci združenia EFTA ponúkal Portugalsku možnosť profitovať zo vzťahov z kolóniami a zároveň mu ponúkal aj možnosť podieľať sa na pretváraní európskej ekonomiky v duchu liberalistických zásad. Portugalsko predstavovalo pre ES menšie riziko ako Španielsko. Dôvodom bola nižšia portugalská stabilita v oblasti hospodárstva a administratívy, a preto aj transformácia portugalského hospodárstva bola jednoduchšia ako v prípade Španielska.

Členstvo v ES malo Portugalsku podľa jeho očakávaní priniesť podporu ekonomiky ako aj posilnenie novovzniknutej demokracie v krajine. Vo vypracovanej správe o dôsledkoch vstupu Portugalska do ES Komisia poukázala na nebezpečenstvo narušenia celistvosti ES v oblasti hospodárstva a na slabé hospodárske ukazovatele. Aj napriek týmto nedostatkom vyslovila svoj súhlas so začatím prístupových rozhovorov a vypracovala rekonštrukčný plán.

Keďže v mnohých oblastiach bol predvstupový rozhovor menej problematický ako v prípade Španielska, podarilo sa  Portugalsku dosiahnuť dohodu a uzavrieť rokovanie skôr. Prepojenosť krajín južného rozšírenia spôsobila, že Portugalsko muselo počkať na výsledok rokovaní so Španielskom. Omeškanie vstupu Portugalska do ES spôsobené Španielskom viedlo ku vzniku konfliktov medzi týmito dvoma krajinami, ktoré sa ukončili až podpisom zmluvy o vzájomnej podpore v priebehu desaťročného prechodného obdobia. Túto zmluvu podpísali v apríli roku 1984.

Vstup nových krajín nepriniesol len finančné požiadavky na fond ERDF a ESF, ale na druhej strane prispelo k rozšíreniu kontaktov a prehĺbeniu obchodných vzťahov s krajinami združenými v ES, s Afrikou a Latinskou Amerikou.

Mgr.Zuzana Pavlíková

 

Zoznam literatúry a použitých prameňov:

1.   Alner, J.: Európa pre Slovákov – Slovensko pre Európanov. Bratislava. 1999.  Prvá slovenská reklamná spoločnosť. 79 s.

2.             Fiala P. et al.: Evropská unie. 1. vyd. Brno. 2003. Centrum pro studium demokracie a kultury. 743 s. ISBN 80-7325-015-2.

3.             Fontaine, P.: Európa v 10 bodoch. 3. vyd. Luxemburg. 1998. Úrad pre oficiálne publikácie EÚ. 66 s. ISBN 80-85330-74-1.

4.             Lipková, Ľ. et al.: Európska únia. 1. vyd. Bratislava. 2004. Sprint. 199 s. ISBN 80-89085-23-7.

5.             Mazůrek, J.: Európske štúdie. Pohľad na historický, politický, hospodársky, sociálny, diplomatický a kultúrny vývoj Európy. 1. vyd. Martin. 2002. WIST. 623 s. ISBN 80-8049-325-1.

6.             McCormick, J.: Poznávame Európsku úniu. 1. vyd. Pezinok. 2000. Formát. 257 s. ISBN 80-89005-00-4.

7.             Michník, Ľ. et al.: Slovensko a Európska únia. 1. vyd. Bratislava. 1997. Sprint. 207 s. ISBN 80-88848-11-3.

8.             Nováčková, D. et al.: Zmluvné dokumenty ku štúdiu práva európskej integrácie. 1. vyd. Bratislava. 1998. Eurounion. 296 s. ISBN 80-85568-89-6.

9.             Nováčková, D. et al.: Európska integrácia. Od Ríma cez Maastricht po Amsterdam. 1. vyd. Bratislava. 2000. Eurounion. 341 s. ISBN 80-88984-13-0.

10.         Panfil, T.: Európska únia. Všetko, čo by sme mali vedieť. 1. vyd. Bratislava. 2003.  BELIMEX. 48 s. ISBN 80-89083-41-2.

11.         Samson, I.: Vývoj Európskej únie ako systému politickej a ekonomickej integrácie. In: Sýkora, P.: Európska integrácia. Úvod. 1. vyd. Bratislava: Centrum európskych štúdií Univerzity Komenského, 2000. 261 s.  ISBN 80-89005-01-2.

12.         Sýkora, P.: Európska integrácia. Úvod. 1. vyd. Pezinok. 2000. Centrum európskych štúdii Univerzity Komenského. 261 s. IBSN 80-89005-01-2.

13.         Šíbl, D.: Európska únia: minulosť – prítomnosť - budúcnosť. 1. vyd. Bratislava. 1995. Iris. 176 s. ISBN 80-88778-08-5.

14.         Šíbl, D.: Európska únia a Slovensko. Problémy. Dokumenty. Otázky. 2. vyd. Bratislava. 1998a. Sprint vfra. 166 s. ISBN 80-88848-42-3.

15.         Šíbl, D.: Európska únia, naša brána do 3. tisícročia. Bratislava. 1998b. Ekonóm.

16.         Šíbl, D.: Európska únia: Od Schumanovej deklarácie k Amsterdamskej zmluve. 1. vyd. Bratislava. 1999. Eurounion. 52 s. ISBN 80-88984-06-8.

17.         Šíbl, D. et al.: Európska únia. 1. vyd. Bratislava. 2001. Ekonóm. 221 s. ISBN 80-225-1376-8.

18.         Tomášek,  M.: Statě o Evropské unii. 1. vyd. Praha. 1994. Codex. 64 s. ISBN 80-901683-0-2.

19.         Zmluva o založení EURATOM

Internetové zdroje    

Citizen's guide. A new treaty for Europe, Amsterdam,http://europa.eu.int/en/agenda/igc-home/intro/home_en.htm

Miller, V.: Institutional reform in European Union, 1999,

 


Poznámky:

 

[1] V roku 1947 vzniklo prvé hospodárske zoskupenie západoeurópskych krajín. Medzi Belgickom, Holandskom a Luxemburskom bola uzavretá colná únia (BENELUX).

[2] Fiala, P. et al.: Evropská unie. Brno. Centrum pro studium demokracie a kultury. 2003. s. 53

[3] Fiala, P. et al.: Evropská unie. Brno. Centrum pro studium demokracie a kultury. 2003. s. 55

[4] Jedným z cieľov pri vytvorení hospodárskeho spoločenstva bolo vykonávať hospodárskou integráciou automatický tlak na integráciu politickú. Ekonomická potreba mala byť motorom pre politické zjednotenie Európy (ide o spomínaný „spill over effect“).

[5] porovnaj Miller, V.: Institutional reform in European Union. 1999. s. 6

[6] Porovnaj Samson, I.: Vývoj Európskej únie ako systému politickej a ekonomickej integrácie. In: Sýkora, P.: Európska integrácia. Úvod., 2000, s. 6

[7] Fiala, P. et al.: Evropská unie. Brno. Centrum pro studium demokracie a kultury. 2003. s 100

[8]  V Grécku padol diktátorský režim 25. 7. 1974, v Portugalsku 25. 4. 1974 a v Španielsku 30. 10. 1975 po smrti generála Franka.

[9] Článok 237 Zmluvy o EHS znie: „...každý európsky štát môže požiadať, aby bol prijatý za člena Spoločenstva...“