KOĽKO REČÍ VIEŠ – TOĽKOKRÁT SI ČLOVEKOM
Anna LYSÁ,
Právnická fakulta Univerzity Komenského
Bratislava, Slovenská republika
Aktuálnosť tohto okrídleného slogana sa dnes pociťuje ešte intenzívnejšie,
ako v minulosti. Dnešná doba s možnosťami a často nevyhnutnosťou
migrácie za prácou kladie zvýšené nároky na ovládanie cudzích jazykov. Preto sa
rodičia snažia poskytnúť v tomto smere svojim deťom primerané možnosti, či
už v rámci školského vyučovania, alebo nad jeho rámec, uvedomujúc si
pritom, že aktívne ovládanie jedného cudzieho jazyka je dnes pre príslušníka
malého národa málo. A tak je tu snaha, aby každé dieťa, na to, aby malo
akú–takú šancu uplatniť sa v živote, ovládalo najmenej dva cudzie jazyky.
V tomto smere sa primeraná príprava uskutočňuje na úrovni základnej
a strednej školy, pričom najvyššia efektívnosť sa dosahuje vo veku stredoškolákov.
Znamená to, že na vysokú školu by mali prichádzať študenti, ktorí dobre
ovládajú dva cudzie jazyky.
Toto je, pochopiteľne, teória, ktorá v nijakom prípade neplatí
všeobecne. Aj keď stredné školy
v rámci učebných programov poskytujú výučbu dvoch cudzích jazykov,
výsledky na mnohých školách nie sú uspokojivé.Učitelia jazykov často
uprednostnia lukratívne posty vo firmách, v bankovom sektore a inde
a vzdávajú sa povolania, na ktoré síce majú kvalifikáciu a osobnostné
predpoklady, ktoré však nie je morálne, spoločensky ani finančne docenené.
Výpadky a fluktuácia učiteľského personálu sa odráža
v nerovnomernosti výučby, tá sa potom prejaví v chabých vedomostiach
študentov. Treba preto konštatovať, že úroveň jazykového vzdelania študentov,
prichádzajúcich na vysoké školy, značne kolíše.
Vysoké školy tradične pokračovali v jazykovej príprave študentov,
i keď v rozdielnom rozsahu a zameraní. Niektoré z nich,
najmä poskytujúce štúdium technických odborov, sa uspokojovali so zníženým
počtom hodín jazykovej prípravy, a tá sa často obmedzovala len na
vyučovanie všeobecného jazyka. Avšak väčšina vysokých škôl sa zamerala
a zameriava na výučbu odborného jazyka.
Čo je to odborný jazyk? Stručne povedané, je to jazyk, ktorým jeho
používateľ komunikuje v danom odbore. Je to teda istý výsek jazykových,
najmä terminologických vedomostí, ktoré verbálne pokrývajú informácie
z konkrétneho vedného odboru, sú preň typické a nemusia sa vyskytovať
vo všeobecnom jazyku alebo v rámci iných
odborov a ako také teda tvoria istý autonómny súbor. Jeho používanie je
podmienené jednak ovládaním príslušného cudzieho jazyka a jednak
vedomosťami z príslušného odboru. Z uvedeného vyplýva, že komunikácia
v odbornom jazyku vyžaduje oboje, vedomosti jazykové a odborné,
a jedno bez druhého neobstojí. Je preto prirodzené, že výučbu takéhoto
jazyka ponúkajú školy, predstavujúce vrchol odbornej prípravy mladých ľudí na
ich pracovne uplatnenie v najbližšej budúcnosti.
Treba konštatovať, že vzhľadom na rozsah výučby cudzích jazykov na vysokých
školách možno hovoriť vo väčšine prípadov o základoch odborného jazyka,
ktoré si študenti na VŠ môžu osvojiť, pričom si zároveň osvoja metódy
a praktiky, ako tieto vedomosti majú v budúcnosti rozširovať
s ohľadom na svoju užšiu kvalifikáciu. Isteže by bolo lepšie, keby vysoké
školy okrem základných jazykových kurzov mali v ponuke aj ďalšie jazykové
vzdelávanie, ktorým by sa získané vedomosti mohli rozširovať, prípadne
orientovať podľa špecializácie.
Žiaľbohu, tendencie na vysokých školách sú presne opačné. V dôsledku
neustáleho a akútneho nedostatku finančných prostriedkov sa verejné vysoké
školy namiesto rozširovania jazykovej prípravy snažia ju obmedzovať, prípadne
celkom rušiť. Zdôvodňujú to dvoma argumentmi, jednak že nie je úlohou vysokej
školy suplovať stredoškolskú jazykovú prípravu, a jednak že štúdium
jazykov je koniec–koncov súkromná záležitosť každého jedinca, a záleží len
na ňom, ako sa k tomuto problému postaví, inými slovami, ako a či si
zaplatí štúdium jazyka v jazykovej škole. Tento alibizmus, i keď je
priamym dôsledkom snahy riešiť nepriaznivú situáciu v školstve, celkom
stiera rozdiel medzi všeobecným a odborným jazykom. Súhlasíme s tým,
že vysoká škola by nemala suplovať všeobecnú jazykovú prípravu mladých ľudí a vzhľadom
na počet vyučovacích hodín to ani nie je možné, ale rozhodne by nemala
rezignovať na odbornú jazykovú prípravu ako na súčasť vysokoškolského
študijného programu. Sú mnohé odbory, napríklad právo, ekonomické odbory
a ďalšie, kde je odborná pomoc učiteľa pri osvojovaní si odborného jazyka
skutočne nevyhnutná a nemožno ju ponechať na samoštúdium alebo
individuálne štúdium, pretože pri odbornom jazyku sú tieto metódy takmer
neúčinné, a okrem toho je takéto štúdium časovo neúnosné, prípadne nízkou
efektívnosťou natoľko náročné, že pohlcuje množstvo času, ktoré by študent mal
venovať predovšetkým prehlbovaniu vedomostí z odborných predmetov.
V súvislosti s témou tohto príspevku sa nám žiada poopraviť
slogan, ktorý sme použili ako nadpis; nestačí vedieť cudzie jazyky, je treba, aby
sme v cudzom jazyku aj mali čo povedať, a to zrozumiteľne,
jednoznačne, kultivovane a na primeranej úrovni. Nejde predsa iba
o to, aby človek dokázal sledovať cudzie filmy bez dabingu, dorozumieť sa
v reštaurácii či v iných štandardných situáciách, ale aby bol schopný
komunikovať, teda odovzdávať a prijímať informácie v cudzom jazyku.
S týmto
súvisí ešte ďalší problém, a to je ovládanie jazyka slovom a písmom.
V dnešnej dobe študenti pomerne dobre komunikujú v cudzom jazyku o
bežných veciach, čo je dôsledok modernej jazykovej prípravy tak, ako sa dnes
pri výučbe jazykov na základných a stredných školách uplatňuje. Akonáhle
sa však majú vyjadriť písomne, a čo len trochu formálne alebo aspoň
neutrálnym štýlom, znamená to pre nich veľký problém: tu sa ihneď prejavia
všetky nedostatky z gramatiky, štylistiky, pravopisu i slovnej
zásoby; jednoducho je zrejmé, že toto je oblasť, ktorej sa ich jazyková
príprava dotkla len okrajovo, bez pravidelnej a dôslednej spätnej väzby.
(Toto platí, mimochodom, aj pre používanie ich materského jazyka, ktorý akoby
nikdy nekultivovali, a v tomto smere ani svoje nedostatky nijako
nepociťujú.) O to viac sa to však prejavuje v písomnom prejave
v cudzom jazyku. A vzhľadom na nároky, ktoré na nich bude klásť ich
budúce pracovné zaradenie je pravdepodobné, že písomná komunikácia
v cudzom jazyku bude pre nich minimálne tak dôležitá, ako ústna, ba
v niektorých odboroch bude výrazne dominovať.
Preto sa príprava v odbornom jazyku orientuje v značnej miere na
prácu s cudzojazyčným textom, jeho porozumením, reprodukciou
a interpretáciou získaných poznatkov, ich analýzou a syntézou, pričom
sa overovanie vedomostí uskutočňuje tak v ústnej, ako aj písomnej podobe,
najlepšie v podobe písaných súvislých textov rôznych foriem, kde sa
najlepšie prejaví úroveň osvojenia si problematiky v príslušnom jazyku.
Ideálny stav, ktorý by sa mal dosiahnuť, je schopnosť vyjadrovať presne a
kultivovane v akomkoľvek jazyku (vrátane materského) druhej strane odborné
poznatky a fakty, a to tak v písomnej, ako aj ústnej forme.
Dostať sa do takéhoto ideálneho stavu je dlhodobý a náročný proces, vyžadujúci si neustále precvičovanie
a rozvíjanie nadobudnutých zručností a schopností. Odmenou však bude
možnosť čo najlepšieho pracovného uplatnenia a ďalší osobný, osobnostný
a odborný rast.
PhDr.
Anna Lysá, CSc.