SOCIETAS – časopis pro politické a společenské vědy, 5 – 6/ 2005

 

PRECHOD OD EURÓPSKEHO SPOLOČENSTVA K EURÓPSKEJ ÚNII

 

Zuzana PAVLÍKOVÁ

doktorandka Ústavu politických věd SAV Bratislava

 

 

Dlhotrvajúce úsilie zamerané na premenu ES vyvrcholilo v roku 1985, keď sa 7. januára predsedom novej Komisie stal Jacques Delorse usilujúci sa o intenzívnejší integračný proces Európy v nadväznosti na snahu svojho predchodcu Waltera Hallsteina.

Základnou tézou Delorsových ambícii bolo posilnenie nadnárodného princípu (princípu supranacionality) v rámci Spoločenstva, lebo iba za pomoci tohto princípu sa dá úspešne vytvoriť politická únia. Slabosťou Komisie, ktorú si jej predseda uvedomoval, bolo oslabenie jej postavenia spôsobené krízou v šesťdesiatych rokoch. Rovnako tiež chápal potrebu nadviazať širšiu spoluprácu s Radou ministrov a potrebu získať na svoju stranu celú európsku verejnosť. Vo svojom nástupníckom príhovore 14. januára 1985 vyjadril odstup od europesimistických názorov a vyzval verejnosť k prejavu väčšej dôvery voči Komisii. Úlohu, ktorú si stanovil pri svojom nástupe do funkcie bolo, rozšírenie zjednocujúcich činností o nové oblasti, ako bola napríklad sociálna sféra, a zároveň sa snažil aj o dosiahnutie ďalšieho stupňa integrácie, čím mala byť Hospodárska menová únia (HMÚ).

Delors vidiac, s akými finančnými problémami zápasilo Spoločenstvo v polovici osemdesiatych rokov, sa snažil aj o finančné ozdravenie. A to pomocou reformy výdajov určených na spoločné politiky, ktorá by prispela k tomu, aby Spoločenstvo mohlo opäť realizovať nové programy. Podmienkou pre ďalší integračný rozvoj bolo riešenie úloh, ktoré z rôznych dôvodov neboli dosiaľ naplnené. Hlavnou úlohou z tohto hľadiska sa stalo dokončenie projektu tzv. voľného pohybu štyroch slobôd:

§                voľný pohyb tovaru: Jedným zo základných slobôd a najväčším úspechom v rámci projektu jednotného trhu bolo odstránenie prekážok voľného pohybu tovaru. Mechanizmus trhu sa vzťahuje na komerčnú činnosť, ktorej cieľom je predaj výrobkov. Vnútorný trh vychádza z predpokladu, že tovar, s ktorým sa obchoduje na území jedného štátu, sa môže predávať v ostatných členských štátoch únie. Na zabezpečenie voľného pohybu tovaru v rámci jednotného trhu bolo nevyhnutné odstrániť všetky tarifné (clá a platby) a netarifné (dovozné kvóty, administratívne prekážky) prekážky. V súčasnosti môžu firmy z členských krajín ponúkať svoje výrobky a služby kdekoľvek v EÚ bez prekážok. Spotrebitelia môžu tovar nakupovať v inom členskom štáte a dopravovať ho späť do svojich domovských krajín bez dodatočného cla a colných formalít.

§                voľný pohyb osôb: Ihneď po vstupe do EÚ majú občania nových členských krajín zaručené právo voľného pohybu po celej EÚ. Odo dňa vstupu do únie môžu voľne cestovať, alebo sa usadiť v inom členskom štáte, študovať, alebo pracovať vo výskume, podnikať, alebo poskytovať služby. Na občanov nových členských štátov sa vzťahuje tiež  tzv. preferenčné pravidlo – zamestnávatelia ich budú musieť uprednostniť pred inými cudzincami.

Sloboda pohybu osôb v širšom zmysle je chápaná aj ako výkon pracovnej alebo ekonomickej činnosti na voľnom trhu pracovných síl.

§                slobodné poskytovanie služieb: čl. 79 Zmluvy o ES ukladá členským štátom  povinnosť odstrániť všetky obmedzenia, ktoré bránia voľnému pohybu služieb. Za služby sa považujú aktivity vykonávané zárobkovo činnými osobami, priemyselnými, poľnohospodárskymi subjektmi či subjektmi vykonávajúcimi slobodné povolanie. Voľný pohyb služieb umožňuje občanom EÚ vykonávať služby cez hranice členských štátov EÚ bez obmedzení opierajúcich sa o národnosť. Subjekt domovského štátu teda nesmie mať privilegované právo oproti zahraničnému subjektu. Voľný pohyb služieb je teda založený na hospodárskej súťaži.

§                voľný pohyb kapitálu: Jednotný ekonomický priestor je determinovaný aj spoločným trhom kapitálu a finančných služieb, čo znamená väčší priestor pre ponuku kapitálu, nižšie sadzby, dokonalejšiu konkurenciu a zdokonalenú alokáciu kapitálu. Európski občania a firmy majú voľný prístup k finančným službám vo všetkých členských štátoch (bankové vklady, úvery). Existujú spoločné opatrenia zamerané proti daňovým únikom a proti „praniu špinavých peňazí“. Banky, ktoré majú povolenie podnikať v jednej členskej krajine, môžu ponúkať svoje služby v priestore celej EÚ, čím sa zvyšuje rôznorodosť dostupných finančných služieb a v niektorých prípadoch sú poskytované služby lacnejšie.

Realizovanie týchto úloh si vyžadovalo inštitucionálnu úpravu Spoločenstva ako aj posilnenie nadnárodného vplyvu európskych inštitúcii voči členským krajinám vo vybraných oblastiach. Z tohto dôvodu sa presadzovalo presúvanie kompetencií v prospech nadnárodného rozmeru Spoločenstva, čo malo byť v prvom rade výhodné pre členské krajiny. Pre uskutočnenie ďalších krokov integrácie bolo nevyhnutné vybudovať efektívne fungujúcu Komisiu, a preto Delors po svojom nástupe do úradu ako prvý krok uskutočnil reformu Komisie  a zefektívnil procesy prebiehajúce vo vnútri. Jeho najväčšou snahou bolo obnovenie postavenia Komisie ako hlavnej iniciátorky nových aktivít v rámci Spoločenstva. 

Hlavným cieľom aj naďalej ostalo vybudovanie spoločného trhu, ktorého založenie bolo zachytené už v základných zmluvách Spoločenstva. Zmena zahraničnej politiky Francúzska, ktorá viedla až k vyvrcholeniu krízy v Spoločenstve prebiehajúcej v roku 1965 mala vplyv aj na pôvodný plán tvorby spoločného trhu. Kompromis uzavretý v roku 1966 v Luxemburgu, ktorý bránil uplatneniu hlasovania kvalifikovanou väčšinou v treťom stupni výstavby spoločného trhu prispel k zníženiu vplyvu nadnárodných orgánov zodpovedných za budovanie spoločného trhu. V ES od polovice sedemdesiatych rokov môžeme pozorovať trend zbavovania sa zodpovednosti jednotlivých členských krajín pri aplikovaní a dodržiavaní spoločných cieľov v praxi. Sprievodným javom boli snahy členských krajín o väčšie presadenie svojich domácich ekonomík prostredníctvom netarifných opatrení. Konkrétne išlo o  postupy brániace voľnej súťaži a voľnému pohybu štyroch základných slobôd, ktoré sa v zakladajúcich zmluvách výslovne nespomínajú. Proti využívaniu netarifných opatrení, a teda aj proti postupnému rozpadu spoločného trhu sa dalo brániť len za pomoci precedensov vydaných  Európskym súdnym dvorom.

Delors pochopil, že pre akýkoľvek ďalší hoci aj menší integračný posun je vytvorenie a dokončenie spoločného trhu nevyhnutnou podmienkou, a preto jedinou prioritou stanovenou pre  Komisiu sa stalo splnenie tohto cieľa. Komisia pod vedením Arthura Cockfielda vypracovala dokument akejsi bielej knihy pod názvom Dokončenie vnútorného trhu alebo tiež Cockfieldova biela kniha, ktorú Komisia vydala 14. júna 1985. Dokument zachytával celkovú situáciu v Spoločenstve a poukazoval na všetky obmedzenia a prekážky voľného pohybu štyroch slobôd, ktoré v rámci spoločného trhu ešte stále pretrvávali. Predstavoval určitý sumár ochranných opatrení využívaných zo strany členských štátov ES. Význam bielej knihy spočíva v stanovení termínu dokončenia spoločného trhu, a to k 1. januáru 1993, čím by sa Európa stala „Európou bez hraníc“.

Spoločenstvo nebolo v tomto období zamerané len na dokončenie stanovených cieľov, ale usilovalo sa tiež o spoluprácu v oblastiach nadväzujúcich na  spoločný trh. V deň zverejnenia Bielej knihy (14. júna 1985) bola podpísaná aj medzivládna dohoda medzi Nemeckom, Francúzskom a Beneluxom v Schengene v Luxembursku. Táto Schengenská dohoda  zaväzovala krajiny k zjednodušeniu hraničných kontrol a k ich postupnému odstráneniu. Okrem týchto úloh sa krajiny zaviazali, že posilnia zabezpečenosť vonkajších hraníc ES. Neskôr sa odstraňovanie hraničných kontrol a s tým súvisiacich formalít potrebných k zaisteniu pohybu osôb vo vnútri ES stalo prioritou aj iných členských krajín ES, a preto sa Schengenska dohoda stala jedným z nosných pilierov ďalšieho rozvoja Spoločenstva a základom nadnárodných aktivít.

 

1.  Jednotný európsky akt

 

Okrem prekážok a problémov spojených s budovaním spoločného trhu uvedených v Bielej knihe o vnútornom trhu sa za príčinu stagnovania považovali aj inštitucionálne obmedzenia. Príčinou bola skutočnosť, že do tejto doby zodpovedala za proces rozhodovania o spoločnom postupe v ES Rada ministrov, ktorej pôsobenie bolo do značnej miery obmedzované snahou ministrov jednotlivých krajín o presadenie prvkov na ochranu národných záujmov. V Rade sa pomerne často využívalo právo veta a žiadna iná inštitúcia, okrem Európskej rady, ktorá sa však nezaoberala bežnou agendou, nemohla Rade ministrov v rozhodovacom procese oponovať. Európsky parlament stál v tom čase mimo legislatívneho rámca a právomoci Komisie boli obmedzené v dôsledku prijatia Luxemburského kompromisu sústavou výborov a ich  stále narastajúcim vplyvom. Postupne to viedlo k netransparentnosti rozhodovacieho procesu a akejsi strate demokracie v  ES. Čoraz častejšie sa do pozornosti dostávala otázka inštitucionálnej premeny Spoločenstva.

Potreba riešenia týchto nezhôd medzi členskými krajinami viedla k zvolaniu medzivládnej konferencie, ktorá predstavovala jedinú možnosť pre prejednanie a prijatie politickej dohody medzi štátmi. Predmetom konferencie a súčasťou „megabalíka“ mala byť otázka inštitucionálnej zmeny, otázka zahranično – politickej spolupráce ako aj otázka ďalšieho vývoja zjednotenia v súvislosti s dokončením spoločného trhu, čo predpokladalo určité zásahy do zakladajúcich zmlúv. O potrebe zasahovať do textu zakladajúcich zmlúv neboli presvedčené všetky členské krajiny. Proti zvolaniu konferencie sa vyslovilo Dánsko, Veľká Británia a Grécko, ktorým postačovala doterajšia úroveň zjednotenia Európy a neusilovali sa o ďalší rozvoj zahranično – politickej spolupráce. Rovnako nesúhlasili ani s rozvojom plánov na spoločnú menu. Nesúhlasné stanovisko týchto krajín bolo 28. až 29. júna 1985 na milánskom summite prehlasované.

Ministri zahraničných vecí sa zišli 9. septembra 1985 v Luxemburgu na medzivládnej konferencii, aby prerokovali už spomenuté problémy. Prípravné práce a rokovania prebiehali v dvoch pracovných skupinách. Prvá skupina nazývaná Dondelingerova skupina sa venovala revízii zmlúv a druhá skupina politických riaditeľov sa snažila rozpracovať problematiku EPS. Okruhy problémov a tém prerokovávaných v oboch skupinách boli zhodné s jednotlivými hlavami neskôr prijatého záverečného dokumentu.

Medzivládna konferencia bola ukončená 16. a 17. decembra 1985 na summite v Bruseli. Výsledkom bolo prijatie dokumentu pomenovaného ako Jednotný európsky akt (JEA), ktorý predstavoval jednotný názor oboch pracovných skupín na otázky prejednané v rámci konferencie.

Medzi hlavné prínosy zakotvené v JEA patrilo:

·    rozhodnutie, na základe ktorého sa odstránilo právo veta pri hlasovaní v Rade pri vybraných otázkach. Tento krok mal viesť k rýchlejšiemu dokončeniu spoločného trhu.

·    rozhodnutie, na základe ktorého sa Európsky parlament mal zapojiť do legislatívneho procesu

·    stanovenie nových spoločných cieľov potrebných pre rozvoj integračného procesu.

Pracovné skupiny odporúčali Spoločenstvu prostredníctvom JEA, aby sa aj naďalej venovalo otázke zavedenia spoločnej meny v členských krajinách a tiež aby podporovalo užšiu spoluprácu v oblasti zahraničnej politiky.     

Rozšírenie vplyvu Spoločenstva do nezjednotených oblastí vyvolalo vlnu nespokojnosti v niektorých členských krajinách. Na záver konferencie 7. februára 1986 svoje odmietnutie prezentovalo Dánsko, Grécko a Taliansko, ktoré v Luxemburgu 17. februára 1986 odmietli podpísať JEA. Svoje stanovisko však museli zmeniť, a to na základe výsledkov referenda konajúceho sa v ich krajinách, kde sa obyvatelia vyslovili za prijatie JEA. Preto 27. februára 1986 podpísalo v Haagu (s platnosťou od 1. júla 1987) text  JEA  aj Dánsko, Grécko a Taliansko, a tým sa mohol začať proces ratifikácie tohto dokumentu vo všetkých dvanástich členských krajinách podľa vlastných právnych noriem.

JEA pozostávalo z 34 článkov meniacich texty Zmlúv o EHS, ESUO a EURATOM-e. Prvá zmena sa dotýkala zakotvenia inštitúcie Európskej rady do primárneho práva ES. Tak často deklarovaný pravidelne sa schádzajúci summit sa objavoval iba v politických prehláseniach a aj keď vplýval na chod Spoločenstva, jeho existencia nemala žiaden právny podklad v zakladajúcich zmluvách.

Ďalšou zmenou uskutočnenou v inštitucionálnej oblasti bolo aj posilnenie vplyvu Európskeho parlamentu, ktorý už nemal byť len poradným orgánom, ale mal začať spolupracovať s inými orgánmi v rámci Spoločenstva na prijímaní európskej legislatívy. JEA zavádzalo procedúru spolupráce, na základe ktorej mohol parlament zaujať v legislatívnom procese v určitých situáciách miesto po boku s Radou a mohol tak predložiť pozmeňujúce návrhy v rámci druhého čítania. Táto zmena v postavení parlamentu sa vzťahovala len na určitý okruh otázok týkajúcich sa spoločného trhu. Právomoci parlamentu sa rozšírili aj o procedúru schvaľovania závažných medzinárodných záväzkov vrátane prijímania nových členských krajín. Pre prijatie rozhodnutia v týchto oblastiach bol súhlas parlamentu nevyhnutný. Pre platnosť aktov nebol dôležitý už len súhlas Rady - ako to bolo pred prijatím JEA - ale vyžadoval sa rovnako aj súhlas väčšiny v parlamente.

JEA sa zaoberalo aj problematikou vnútorného trhu a potvrdzovalo obsah už schválenej Bielej knihy vydanej Komisiou v roku 1985. Členské štáty sa zaviazali dokončiť spoločný trh, a to do 31. decembra 1992, pričom spoločný trh vytvoril v priestore EÚ podmienky analogické podmienkam vnútorných trhov jednotlivých členských krajín.

Spoločného trhu sa týkali aj ďalšie reformné kroky upravujúce proces prijímania rozhodnutí. V úsilí o zrýchlenie procesu prijímania legislatívy sa členské krajiny dohodli, že v otázkach voľného pohybu štyroch základných slobôd sa aj naďalej pri rozhodovaní v Rade bude používať kvalifikovaná väčšina. Odstránenie jednomyseľnosti pri prijímaní opatrení smerujúcich k realizácii JEA prispelo k pomerne hladkej implementácii tohto aktu. Túto zmenu je možné zhodnotiť jedine z historického pohľadu, pričom musíme brať do úvahy súvislosti tohto rozhodnutia s vývojom Spoločenstva v rokoch 1965 až 1966. Už predchádzajúce dohody chceli presadiť hlasovanie na základe kvalifikovanej väčšiny, ale v dôsledku politickej krízy ukončenej až prijatím Luxemburského kompromisu sa  od splnenia tohto cieľa ustúpilo. Význam JEA spočíva práve v odstránení neštandardného zásahu do procesu rozhodovania a v obnove pôvodne zamýšľaných cieľov. 

Novými cieľmi stanovenými JEA bolo zbližovanie hospodárskych a menových politík medzi členskými krajinami, pričom vybudovanie HMÚ sa v tomto dokumente bližšie nešpecifikovalo. Druhý cieľ bol zameraný na prepojenie zatiaľ oddelenej agendy EPS s inštitucionálnou štruktúrou Spoločenstva. JEA obsahoval ciele EPS, mechanizmy konania ako aj  inštitucionálne a technické podmienky. Členské krajiny boli prostredníctvom JEA vyzvané k rozšíreniu vzájomnej  spolupráce v oblasti zahranično – politických vzťahov.

Aj keď najväčšou zásluhou JEA bolo odblokovanie procesu zjednocovania v oblasti vnútorného trhu na základe hlasovania pomocou kvalifikovanej väčšiny v Rade, súčasťou zmien sa stali aj reformy v oblasti životného prostredia, sociálnej oblasti ale aj zmeny vo výskume a technologickom rozvoji. JEA sa okrem všetkých týchto problémov pokúšalo aj o riešenie problému ekonomickej nerovnomernosti medzi štátmi združenými v ES.    

 

 2.  Zmluva o Európskej únii (Maastrichtská zmluva)

 

Jacques Delors sa po svojom nástupe do čela Komisie v roku 1985 snažil o naplnenie už predtým stanovených ale aj doposiaľ nenaplnených cieľov, akými boli napríklad vybudovanie spoločného trhu alebo úprava princípov hospodárenia v ES. Delorsova pozornosť sa upriamila aj na rozvoj integrácie v oblasti politického zjednocovania, a preto trval na dokončení vnútorného trhu a zabezpečení finančnej stability Spoločenstva. Splnenie týchto podmienok považoval za základné prvky pre ďalší vývoj integrácie v Európe.

Po prijatí reforiem zakotvených v JEA členské štáty podporili plány na dokončenie spoločného trhu. Rovnakej podpory zo strany členských štátov sa však neušlo novým projektom v sociálnej oblasti a ani HMÚ. Nejednotnosť v ďalšom smerovaní Spoločenstva sa ešte prehĺbila po páde Berlínskeho múra 9. novembra 1989. Zmena politickej situácie v Európe nastolená pádom komunistického systému viedla k rokovaniam o zjednotení Nemecka, ktoré vyvrcholili v máji 1990. Vzhľadom k tomu, že integračný proces či už v rovine ekonomickej alebo politickej presahoval rámec zakladajúcich zmlúv, bolo potrebné uskutočniť ich zmenu.  Zmeny zakladajúcich zmlúv sa mali prejednať na medzivládnej konferencii. Proti jej zvolaniu vystúpilo Anglicko, ktoré bolo na summite v Madride konajúcom sa v dňoch 26.  a 27. júna 1989 ostatnými členskými krajinami  prehlasované.

Medzinárodné napätie, ktoré vzrástlo po okupácii Kuvajtu ako aj po prepuknutí konfliktu v bývalej Juhoslávii, spôsobilo zmenu v rokovaní na medzinárodnej konferencii. ES bolo opäť postavené pred situáciu, keď muselo zaujať spoločný zahranično – politický postoj a realizovať ho v rámci medzinárodnej politiky. Z úzkej zahranično – politickej situácie vychádzala aj potreba politického zjednotenia, ktorá sa pre mnoho krajín stala dôležitejšou ako spoločná mena.

Riešením tejto situácie bol návrh na zvolanie dvojitej medzinárodnej konferencie, kde by predmetom rokovaní nebola iba problematika spoločnej meny, ale aj problematika politickej jednoty ES. Tento návrh potvrdilo prostredníctvom svojej výzvy Belgicko, ku ktorému sa pridalo Nemecko a Francúzsko. Po tom nasledoval návrh prezidenta Mitterranda a kancelára Helmuta Kohla z 19. apríla 1990 a uznesenie z 28. apríla 1990 z mimoriadneho zasadania Európskej rady v Dubline. Program konferencie mohol byť potom pripravovaný na summite konajúcom sa v Dubline v dňoch 25. a 26. júna 1990. 

Hoci príprava na konferenciu predstavovala hlavnú činnosť Spoločenstva, nebola však jedinou. V tomto období začalo Spoločenstvo formálne rokovať medzi ES a krajinami združenými v EFTA o nadviazaní užšej spolupráce a o vytvorení Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý by platil od 1. januára 1994.

Medzivládna dvojitá konferencia riešiaca problém menovej a politickej únie sa začala na summite v Ríme 15. decembra 1990 s predpokladom uzavretia do konca roku 1992. Paralelne prebiehajúce konferencie trvali viac než rok. Predsedajúcou krajinou bolo najprv Luxembursko a potom Holandsko. Obe sa rovnako usilovali zladiť predstavy jednotlivých členských krajín o možnosti vybudovania politickej únie. Základnou otázkou prerokovanou na tejto konferencii bol účel prehĺbenia integrácie. Proti sebe poli postavené dve alternatívy:

Ø  prvá alternatíva presadzovala rozvoj integrácie

Ø  druhá alternatíva zastávala názor, že treba zotrvať na doterajšej úrovni integrácie a pristúpiť k procesu rozširovania Spoločenstva o kandidujúce krajiny (Rakúsko, Cyprus, Malta, Švédsko, Fínsko, Švajčiarsko a Nórsko).

Rozhodovanie medzi týmito dvoma možnosťami významne ovplyvnil Jacques Delors, ktorý presadzoval postupovať po línii od spoločného trhu cez menovú úniu až po politickú úniu. Delors zastával názor, že rozšírenie je možné a dokonca potrebné uskutočniť, ale v súčinnosti s procesom prehlbovania Spoločenstva, ktorý sa zakladá na princípe supranacionalizmu. Delors stojaci na čele Komisie s týmto svojím nadnárodným postojom vyvolal nesúhlas Veľkej Británie, ktorá zastávala odmietavé stanovisko k posilňovaniu supranacionálneho rozmeru ES.   

Medzinárodná konferencia musela prekonať aj problém s nejasnosťou obsahu navrhovaného termínu „Európska únia“. Chýbajúci integračný cieľ spôsobil nejednoznačnosť skutočnej povahy politickej únie, ktorú malo toto označenie vyjadrovať. Medzi ďalšie otázky, ktoré boli prerokované na konferencii, patrila otázka vývoja zjednoteného Nemecka. Členské krajiny ES mali obavy z následnej expanzívnej politiky uplatnenej zo strany tejto krajiny. Francúzsko sa usilovalo v tejto súvislosti o presadenie federalistického modelu, ktorý podľa Francúzska ponúkal možnosť kontrolovať Nemecko tak na ekonomickej ako aj na politickej úrovni. Oponentom modelu politickej únie bola Británia, ktorá sa zúčastnila rokovaní na medzinárodnej konferencii, ale až po tom, čo dostala prísľub, že sa nebude musieť podieľať ani na projekte sociálnej Európy, ani na projekte spoločnej meny.

Na medzinárodnej konferencii zaoberajúcej sa menovou úniou sa na začiatku zasadania rozoberal britský návrh na zavedenie spoločnej meny súbežne s národnými menami, s čím súhlasilo aj Francúzsko a Španielsko. Na konferencii zameranej na politickú úniu bol prezentovaný Genscher-Dumasov plán vymedzujúci oblasti zahranično – politickej spolupráce, ktoré by bolo možné zahrnúť do spoločnej politiky. Tento projekt sa zaoberal aj definovaním pozície ZEU ako spojovacieho mosta medzi NATO a ES. 

Po skončení medzivládnej konferencie v roku 1990 sa ako dôležitá ukázala diskusia o návrhoch na znenie novelizácie základných zmlúv. Predsedajúce Luxembursko predložilo 20. júna 1991 predbežný návrh novely a následne na summite konajúcom sa 28. a 29. júna 1991 bol predložený konečný tzv. Návrh zmluvy o Európskej únii. V snahe o konsenzus predložilo Luxembursko program, v ktorom bola súdna agenda, vnútropolitické otázky, zahranično - politická spolupráca a obrana postavené mimo základných zmlúv do pilierov tvoriacich „chrám“. Nástupcom na predsedníckom mieste sa stalo Holandsko, ktoré 24. septembra predložilo svoju možnosť novelizácie založenú na jednotnom základe, pričom všetky aktivity Spoločenstva by boli rozdelené do divízii a posilnila by sa právomoc Komisie a parlamentu. Členské krajiny sa však nedokázali zjednotiť v názore na holandský návrh. Jeden prúd názorov - prezentovaný hlavne Veľkou Britániou – trval na tom, že holandský model postupuje príliš ďaleko smerom k supranacionalite, a druhý prúd - reprezentovaný Francúzskom - sa obával opaku, že postup je nedostatočný. Vzhľadom k tomu, že holandský model bol podporovaný iba Španielskom a Nemeckom, nestal sa tento návrh podkladom pre rokovanie na medzinárodnej konferencii v Maastrichte a zúčastnení predstavitelia sa vrátili späť k luxemburskej koncepcii presadzujúcej pilierové delenie agendy.

Na záver medzivládnej konferencie konajúcej sa 9. a 10. decembra 1991 v holandskom meste Maastricht prijala Európska rada  Zmluvu o  Európskej únii (nazývanú tiež aj Maastrichtská zmluva), ktorej text bol ministrami zahraničných vecí členských štátov podpísaný 7. februára 1992 na rovnakom mieste. Do platnosti mala vstúpiť až  po ratifikácii vo všetkých členských krajinách 1. novembra 1993. Členské krajiny prijatím tejto zmluvy potvrdili jedno: chcú dosiahnuť viac, ako len hospodárske spoločenstvo. Európa chce vytvoriť politickú úniu.

Významný pokrok pre európsku integráciu priniesla zmluva hlavne v oblasti:

Ø  menovej únie,

Ø  spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky,

Ø  justície a vnútorných záležitostí 

Ø  občianstva v Únii.

Zmluva o Európskej únii podporujúca posun Spoločenstva k princípu supranacionalizmu oddelila novú agendu spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spolupráce v oblasti justície a vnútorných záležitostí, ktoré sa riadili pri rozhodovaní medzivládnym princípom. Toto rozdelenie agendy prinieslo trojpilierový systém:

·    Prvý pilier tvoria Európske spoločenstvá, ktorých postavenie sa Maastrichtskou zmluvou upevnilo a stali sa  nosným prvkom EÚ. Právomoci legislatívneho iniciátora  boli ponechané nadnárodnej Komisii, pričom rozhodovanie v Rade si vyžadovalo kvalifikovanú väčšinu. Tento prvý pilier je vytvorený ešte na základe pôvodnej Zmluvy o EHS, ktorá bola neskôr Zmluvou o EÚ premenovaná na Zmluvu o Európskom spoločenstve, na základe ktorej sa uskutočňujú všetky spoločné politiky a činnosti nadväzujúce na jednotný trh. Do tohto piliera patrí okrem spoločnej obchodnej, poľnohospodárskej a dopravnej politiky aj spoločná mena a euroobčianstvo.

·    V druhom pilieri sa položili základy spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike zameranej na realizáciu politiky obrany, bezpečnosti, ľudských práv a zahraničných vzťahov. Pri hlasovaní o týchto záležitostiach Zmluva o EÚ vyžaduje dosiahnutie vzájomnej dohody, pričom iniciátorom môže byť okrem Komisie aj členský štát.

·    Tretí pilier pozostáva zo spolupráce v justícii a vnútorných záležitostiach. Spoločný postoj sa aj v tomto pilieri, rovnako ako v druhom pilieri, musel dosiahnuť na základe spoločnej dohody, avšak členské štáty mali v tomto pilieri významný vplyv.

Menované piliere vychádzajúce z textu základných zmlúv znázorňujú, ale zároveň aj separujú jednotlivé oblasti politík Spoločenstva. Každý pilier je definovaný na základe miery supranacionality prejavujúcej sa v procese prijímania rozhodnutí.

Zmluva o EÚ zastrešujúc všetky tri piliere bola  sama o sebe krátkym dokumentom, hoci jej súčasťou bol aj súbor pozmeňujúcich ustanovení k Zmluve o EHS a k ďalším zakladajúcim dokumentom. Zmluva o Európskej únii je rozdelená do siedmich hláv. Súčasťou zmluvy okrem dohody o sociálnej politike je 17 protokolov a 33 deklarácií, ktoré sa zaoberajú tak jednotlivými čiastkovými problémami ako aj výnimkami pre jednotlivé členské štáty. Zmluvné zakotvenie výnimiek pre jednotlivé krajiny bolo nutné z toho dôvodu, aby sa poukázalo na skutočnosť, že výnimky, hoci vytvárajú dvojrýchlostnú Európu, sú samotnou Úniou vnímané ako prechodné a nie sú štandardnou formou riešenia situácie. Výnimky sa predovšetkým týkali Veľkej Británie, ktorá svoj odmietavý postoj proti novým krokom integrácie prezentovala na začiatku medzivládnej konferencie, ako aj Dánska. Výnimky udelené Británii sa týkali agendy spoločnej meny. V prípade Dánska išlo rovnako o spoločnú menu a o právo nezúčastňovať sa na spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike v obrannej sfére.  

 Zmluva o EÚ zásadne ovplyvnila ciele a záväzky Spoločenstva. Hoci išlo o zmenu všeobecnú, môžeme chápať premenu ES na EÚ ako výraz novej identity Spoločenstva. Keďže nová zmluva zastrešovala predchádzajúce zmluvy a všetky tri už existujúce Spoločenstvá, predstavovala pre členské krajiny prijatie novej politickej zodpovednosti v rámci druhého a tretieho piliera. Únia sa označila za objekt medzinárodných vzťahov, ktorý má záujem na rozvíjaní svojej zahraničnej politiky. Avšak v novej zmluve chýbalo vymedzenie právnej subjektivity novovzniknutého zoskupenia.

Prijatím zmluvy o EÚ došlo k zmene zmluvného rámca Spoločenstva, a preto ju muselo schváliť všetkých dvanásť členských krajín. Ratifikácia konajúca sa v jednotlivých krajinách prostredníctvom schválenia v parlamente alebo prostredníctvom referenda neprebiehala bezproblémovo. Predpokladaný termín platnosti sa z pôvodného dátumu určeného na začiatok roka 1993 musel v dôsledku rôznych komplikácii presunúť až na november.

Po úspešnom ratifikovaní zmluvy sa začali schvaľovať žiadosti kandidátskych krajín o pristúpenie v rámci štvrtého (severného) rozšírenia. Pre Nórsko, Švédsko, Fínsko a Rakúsko sa Zmluva o EÚ stala základným právnym dokumentom. Prebiehajúci proces ratifikácie v členských krajinách ovplyvnil aj tieto krajiny pripravujúce sa na hlasovanie o vstupe do EÚ.

Rakúsko bolo prvou krajinou, ktorej sa podarilo ratifikovať Zmluvu o EÚ. Táto krajina ako jedna zo zakladajúcich členov EFTA patrila k štátom, ktoré podpísali zmluvu o voľnom obchode s ES. V prvej etape sa Rakúsko stalo členom EHP, ale prehĺbenie ekonomickej spolupráce bolo pre Rakúsko iba prvým krokom k podaniu žiadosti o členstvo. Svoju žiadosť podalo ešte pred začatím dvojitej medzivládnej konferencie, a to 17. júla 1989. Rakúski občania sa mohli k vstupu svojej krajiny do EÚ vyjadriť prostredníctvom referenda konajúceho sa 12. júna 1994.

Referendum na túto tému sa konalo v januári 1994 aj vo Fínsku. To sa v súvislosti so vstupom do EÚ obávalo o svoj rybársky priemysel a tiež aj o poľnohospodárstvo, ktoré patrilo do zvláštneho režimu dotácii od štátu. Avšak po tom, čo EÚ súhlasila s vymedzením zvláštnej arktickej zóny so samostatným režimom poľnohospodárskych dotácii, sa v referende vypísanom na 16. októbra 1994 potvrdila proeurópska názorová orientácia Fínov.

Švédska stranícko - politická komunita bola v otázke vstupu do EÚ názorovo rozdelená. Vstup podporovali sociálni demokrati, vrstva podnikateľov a zástupcovia pravice, proti vstupu sa postavila ľavica a „zelení“. Švédska vláda v snahe dostatočne informovať verejnosť uskutočnila rozsiahlu kampaň, v ktorej sa snažila vysvetliť záväzky plynúce zo zmluvy o EÚ. V prípade Švédska v neprospech jeho vstupu hovoril aj plánovaný príspevok, ktorý mala táto krajina odvádzať do pokladne EÚ. Verejnosť sa najviac obávala zásahov zo strany EÚ do švédskych pravidiel využívania prírodných zdrojov a obávala sa možného ohrozenia neutrality v dôsledku pristúpenia k spoločnej bezpečnostnej politike. Problém so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou a švédskou nezávislosťou pri účasti na prípadných vojenských alianciách bol vyriešený až po zdôraznení medzivládneho charakteru spoločnej zahraničnej a politickej spolupráce a po potvrdení, že švédska neutralita ostane zachovaná aj v rámci spoločnej bezpečnostnej politiky. Výsledok referenda konajúceho sa 13. novembra 1994 potvrdil záujem občanov o vstup do EÚ.

Jedinou krajinou, v ktorej výsledok referenda bol negatívny, bolo Nórsko. Táto krajina ako člen NATO, zakladateľ EFTA a pridružený člen ZEU sa o vstup do EÚ pokúšala už aj predtým. Novú prihlášku si Nórsko podalo 25. novembra 1992 a už 5. apríla 1993 iniciovalo medzištátne rokovania v snahe vstúpiť do EÚ v roku 1995. Rovnako ako aj u ostatných severských krajín najväčšie obavy malo Nórsko o poľnohospodárstvo, rybárstvo a v neposlednom rade to bol strach  zo straty suverenity.  Nórski obyvatelia sa v referende konanom 28. novembra 1994 vyslovili proti vstupu do EÚ a to aj napriek výhodám, ktoré sa podarilo nórskej vláde vybojovať.

1. januára 1995 sa EÚ rozrástla o tri krajiny (Rakúsko, Švédsko, Fínsko). Ich vstup upriamil pozornosť na oblasť starostlivosti o životné prostredie, v ktorej všetky tri novoprijaté krajiny zohrali úlohu hlavných aktérov nových aktivít. Vstup neutrálnych štátov do spoločenstva so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou ovplyvnil vývoj v oblasti druhého piliera vytvoreného Maastrichtskou zmluvou.    

 

3.  Amsterdamská zmluva

 

Na začiatku deväťdesiatych rokov sa Spoločenstvo ocitlo pred dvoma výzvami:

Þ            prvou z nich bola možnosť rozšíriť proces integrácie do nových oblastí

Þ            druhou výzvou bola úloha nájsť vhodný spôsob, ako reagovať na žiadosti štátov strednej a východnej Európy, ktoré žiadali o podporu pri vytváraní demokratického politického systému a fungujúceho trhového hospodárstva ako aj o členstvo v EÚ.

Všetkých pätnásť členských krajín združených v Spoločenstve zastávalo názor, že oba problémy je potrebné riešiť spolu bez toho, aby prípadné ďalšie  rozšírenie ohrozilo doterajší integračný proces.

Potreba prehlbovania zjednocovania bola do určitej miery vyriešená prijatím Zmluvy o EÚ. Prostredníctvom svojich pilierov prispela k zjednocovaniu v nových oblastiach. Aj keď väčšina nových aktivít Spoločenstva prebiehala na základe medzivládnej spolupráce, v prípade Zmluvy o EÚ a jej zavádzania do praxe išlo o kvalitatívny posun dopredu, ktorý sa musel ešte ďalej rozpracovať a dať skontrolovať.

Súbežne s procesom prehlbovania sa Spoločenstvo pokúšalo aj o rozšírenie vzťahov s postkomunistickými krajinami. Činnosti spojené s nadväzovaním novej spolupráce, s ekonomickou podporou a uzatváraním asociačných dohôd s krajinami strednej a východnej Európy prebiehajúce spolu s procesom rozširovania integrácie v mnohom ovplyvnili priebeh integračného procesu. Uzatváranie úzkych vzťahov s dvanástimi kandidátskymi krajinami narušilo vnútorný chod Spoločenstva,  a to nielen v oblasti finančnej a spoločnej politiky, ale aj v oblasti štruktúry európskych inštitúcií.

Východné rozširovanie Spoločenstva, ktoré sa začalo už v roku 1989, môžeme považovať za hlavné rozšírenie. Nepredstavuje ale jedinú snahu o reformu Spoločenstva. Problémy a úsilie o zmenu v oblasti poľnohospodárskej politiky, rozpočtových pravidiel, pri vymedzení princípov jednotlivých politík ale aj v rovine inštitucionálnej sa vyskytovali už v rokoch 1975 až 1990, avšak Spoločenstvo nebolo v danej dobe schopné na tieto podnety primerane reagovať. V deväťdesiatych rokoch sa tak Spoločenstvo ocitlo nielen  pred svojím najväčším rozšírením v histórii, ale tiež bolo postavené pred úlohy, ktoré presahovali doposiaľ stanovený rámec projektu budovania spoločného trhu ako aj všetky predchádzajúce snahy o vzájomnú integráciu, či už v oblasti spoločnej meny, vnútorných hraníc alebo obrannej politiky.

Napriek tomu, že sa proces prehlbovania integrácie a proces rozširovania vzájomne ovplyvňujú, je potrebné oba tieto procesy sledovať oddelene. Pre Spoločenstvo bolo dôležité udržanie a ďalší rozvoj integrácie, pretože len stabilné Spoločenstvo ako v politickej oblasti tak aj v hospodárskej oblasti mohlo byť zárukou pre úspešné prijatie nových členov. Vývoj Spoločenstva bol tak ovplyvnený snahou o naplnenie úloh stanovených Zmluvou o EÚ. Okrem toho sa Spoločenstvo pokúšalo aj o riešenie problémov v niektorých ďalších oblastiach, na ktoré poukázalo ratifikačné konanie Zmluvy o EÚ prebiehajúce v členských krajinách. Išlo o riešenie otázok týkajúcich sa zamestnanosti a sociálnej sféry, ktoré sa spolu s princípom občianstva Únie priamo týkali občanov EÚ. Na summite v Kodani 21. a 22. júna 1993 požiadala Európska rada Komisiu, aby vypracovala návrh ďalšieho postupu pri riešení týchto otázok, avšak dominantou mal byť hospodársky rast a politika zamestnanosti. Komisia na túto výzvu vydala bielu knihu pod názvom Rast, konkurencieschopnosť a zamestnanosť: výzvy a cesty vpred do 21. storočia. Vyšla 5. decembra 1993 a obsahovala návrhy na odstránenie protekcionalizmu a návrh na reformu verejných výdavkov. Reakciou Rady na zverejnenie bielej knihy bolo vypracovanie akčného plánu zameraného na potlačenie nezamestnanosti.

Rozvoj ďalších integračných snáh v iných oblastiach závisel od výsledkov získaných na základe kontroly Zmluvy o EÚ. Kontrolná skupina sa mala zísť v roku 1996, čo vyplývalo aj zo samotného ustanovenia textu Zmluvy o EÚ, avšak presný program medzivládnej konferencie nebol pevne stanovený. Prvým podnetom na jeho zostavenie bola správa vypracovaná Komisiou 10. mája 1995 pod názvom Správa o fungovaní Zmluvy o EÚ, v ktorej sa na základe rozdelenia problémov podľa vnútorného alebo medzinárodného kontextu Komisia pokúšala vymedziť jednotlivé nevyhnutné reformné kroky. Dôraz bol kladený hlavne na rozvoj a upevnenie európskeho občianstva, na posilnenie demokratických zásad uplatňovaných v procese rozhodovania, na zjednodušenie právomocí patriacich jednotlivým európskym inštitúciám. V neposlednom rade sa správa venovala aj problému transparentnosti celého súboru ústavného práva EÚ.

Vypracovaním presného programu bola poverená reflexná skupina založená 2. júna 1995 v Messine. Na čele skupiny zloženej z predstaviteľov členských štátov, Európskeho parlamentu a Komisie stál španielsky minister pre európske záležitosti Carlos Westendorp. Reflexná skupina zverejnila ňou pripravené podklady 5. decembra 1995. Tie slúžili ako podklad pre rokovania na medzivládnej konferencii. Hlavná pozornosť bola venovaná rozširovaniu a jeho dopadom, prechodu do tretej fázy HMÚ, novelizácii vlastných príjmov Spoločenstva a finančnej výnosnosti EÚ ako aj budúcnosti ZEU, ktorého činnosť mala skončiť v roku 1998. Definitívna podoba programu medzivládnej konferencie bola schválená na summite Európskej rady konajúcom sa 15. a 16. decembra 1995 v Madride, kde sa stanovil aj dátum konferencie na 29. marca 1996.

Prvé zasadanie medzivládnej konferencie sa konalo podľa plánu 29. marca 1996 v talianskom Turíne, kde sa určili hlavné body rokovania a schválil sa systém stretávania. Priebeh konferencie sa aj napriek detailnej príprave oproti pôvodným plánom oneskoril. 13. až 14. decembra 1996 sa na dublinskom summite prerokovala prvá verzia kontrolovaných zmlúv, avšak účastníci sa dokázali dohodnúť iba na malom okruhu otázok. Medzi nevyriešenými otázkami ostala aj inštitucionálna reforma, ktorá sa spolu s ostatnými zostávajúcimi oblasťami prerokovala až na záverečnom summite konajúcom sa v dňoch 16. až 17. júna 1997 v Amsterdame. Odkladanie prijatia a uzavretia položiek a pomaly postupujúce rokovania boli výsledkom nejednotnosti názorov členských krajín na inštitucionálnu reformu. Svoju úlohu v tom zohrala aj Veľká Británia, ktorá v roku 1996 blokovala rokovania medzivládnej konferencie. Reagovala tak na zákaz dovážať z Británie hovädzie mäso, ktorý vydalo Spoločenstvo obávajúc sa nákazy BSE.

Zmluvné texty boli na záver konferencie odsúhlasené na najvyššej úrovni a oficiálne ich ministri zahraničných vecí členských štátov podpísali 2. októbra 1997. Tak mohlo v najbližších mesiacoch dôjsť k ratifikácii v jednotlivých krajinách. Oproti Zmluve o EÚ v rokoch 1992 a 1993 nesprevádzali túto ratifikáciu žiadne problémy. Amsterdamská zmluva podpísaná 17. júna 1997 predstaviteľmi 15 štátov vstúpila do platnosti 1. mája 1999.   

Amsterdamská zmluva sa pokúšala sprehľadniť celý zmluvný rámec, čo sa prejavilo v prečíslovaní niektorých článkov Zmluvy o EÚ. Vznikla tak logická štruktúra zmluvy a odstránil sa zmätok spôsobený postupným vynechaním, zmenou alebo pridávaním mnohých článkov. Zmluva zachovávala pôvodný charakter primárneho práva a iba vypustila už obsolentné  znenia a utriedila články vložené do zmluvy od roku 1957. Išlo o vytvorenie princípu zmluvy v zmluve. Amsterdamská zmluva zachovala aj pilierové rozdelenie agendy pochádzajúce z pôvodnej Zmluvy o EÚ, avšak vzhľadom k zmene postojov jednotlivých členských krajín, ku ktorým došlo v rokoch 1993 – 1997, sa jednotlivé piliere v novej zmluve prepracovali.

Amsterdamská zmluva zaznamenala výrazný pokrok v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spolupráce, na poli justície a vnútorných záležitostí, a mala aj rozhodujúci význam pre budúcnosť procesu európskeho zjednocovania. Jej cieľom nebola len revízia zmlúv, ako sa to stanovilo v Maastrichtskej zmluve, ale aj vytvorenie rámca pre Európsku úniu, ktorá je prístupná ľuďom, silná a schopná konať, ktorá chce a je schopná prijať nových členov.

Amsterdamská zmluva znamená určitý pokrok v procese európskej integrácie, pretože jej zámerom okrem ekonomického zjednocovania európskeho kontinentu je aj budovanie „Európy občanov“. Zavádza princíp flexibility, ktorý umožňuje pružnejšie reagovať na aktivity súvisiace s vonkajšími vzťahmi Európskej únie v určitých oblastiach.

V Amsterdame sa najvyšší predstavitelia štátov alebo vlád členských krajín rozhodli užšie spolupracovať v otázkach týkajúcich sa politiky zamestnanosti. Do zmluvy bola zapracovaná nová kapitola o zamestnanosti. Jednou z hlavných úloh EÚ v budúcnosti bude dosiahnuť vysokú úroveň zamestnanosti. Aj keď každá krajina bude naďalej presadzovať vlastnú politiku zamestnanosti, členské krajiny sa budú riadiť stratégiou zamestnanosti koordinovanou na európskej úrovni. Cieľom pilotných projektov je vytvoriť modely na rast zamestnanosti.

Okrem formálnych úprav, akými bolo prečíslovanie Maastrichtskej zmluvy v článkoch A - S na číselné značenie, sa podstatné úpravy v Amsterdamskej zmluve týkajú hlavne:

·    oblasti vízovej, azylovej a prisťahovaleckej politiky. V tejto sfére došlo ku koordinácii systému a k presunutiu politík z pôvodného tretieho piliera do prvého, kam sa včlenili do agendy Európskeho spoločenstva ako súčasť acquis communautaire, pričom sa stanovilo päťročné prechodné obdobie. Obsahom tretieho piliera sa po revízii Amsterdamskou zmluvou stali otázky spolupráce polície a justície v trestných veciach. Amsterdamská zmluva do textu Zmluvy o EÚ stanovila nové priority EÚ, akými boli boj proti nezamestnanosti alebo agenda Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva, ktorá sa po zmene negatívneho stanoviska Británie vložila do Zmluvy ako XI. Hlava.

·    spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky zaradenej do druhého piliera. V snahe zvýšiť pružnosť rozhodovania bol v Amsterdamskej zmluve definovaný nový mechanizmus hlasovania – konštitutívna abstencia, ktorá spočíva v možnosti nepodieľať sa na vedení akcie, ale zároveň nebrániť ani jej uskutočneniu využitím práva veta. Využívanie možnosti abstencie v druhom pilieri, ktorého základom bolo jednomyseľné rozhodovanie, bolo obmedzené najviac jednou tretinou hlasov členských krajín. V prípade, že sa prekročí hladina vážených hlasov, je to znamenie, že členské krajiny nemajú dostatočnú vôľu, aby prijali spoločnú stratégiu a prejednávanie rozhodnutia sa zastaví. Medzi ďalšie zmeny druhého piliera nastolené v rámci Amsterdamskej zmluvy patrilo aj upresnenie väzieb medzi EÚ a ZEU ako aj zavedenie funkcie Vysokého predstaviteľa EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorý pôsobí zároveň aj ako generálny tajomník Rady EÚ.

·    zavedenia inštitútu flexibility v procese integrácie. Ak sa pozrieme na Amsterdamskú zmluvu súhrne, musíme poukázať na najvýznamnejšiu zmenu, ktorú táto zmluva priniesla. Ide o zavedenie viacrýchlostného modelu integrácie. Aj keď jednotlivé členské krajiny mali rozdielne predstavy o ďalšom postupe, v procese prehlbovania integrácie (a požiadavka na riešenie tohto problému sa niekoľkokrát v histórii Spoločenstva opakovala) členské  krajiny neboli schopné, a to až do prijatia Amsterdamskej zmluvy, tento problém vyriešiť. Až prijatie Amsterdamskej zmluvy prinieslo jednotlivým krajinám možnosť voliť si rýchlosť  ako aj rozsah prijatia nových integračných záväzkov.

Zadefinovanie princípu flexibility v integračnom procese predstavovalo prínos pre krajiny, ktoré sa usilovali o rýchlejší, dynamický ráz integračného procesu a naopak pre krajiny, ktorým integračné aktivity nevyhovovali, boli chránené pred prípadnou hrozbou poškodenia. Dokonca Amsterdamská zmluva im dáva možnosť zastaviť integračný postup rýchlejšej skupiny štátov, a to na základe dôležitých dôvodov národnej politiky.  

·    inštitucionálnej reformy jednotlivých orgánov EÚ. V súvislosti s rozšírením EÚ smerom na východ sa očakávali aj určité zmeny v oblasti inštitucionálnej štruktúry. Chod orgánov EÚ v ich doterajšej podobe bol vzhľadom na väčší počet členských krajín skoro znemožnený. V dôsledku názorovej nejednotnosti na riešenie otázky integračných cieľov a obava členských krajín zo straty vplyvu EÚ bola zmena inštitucionálnej štruktúry obmedzená na  minimum. V rámci týchto zmien sa podarilo prijať:

§                rozhodnutie o obmedzení počtu členov Európskeho parlamentu na sedemsto

§                rozhodnutie o priamom schvaľovaní predsedu Komisie Európskym parlamentom

§                rozhodnutie o posilnení mandátu predsedu Komisie 

§                rozhodnutie o zjednodušení a rozšírení spolurozhodovacích procedúr.

Pri ostatných zmenách týkajúcich sa prípravy inštitucionálnej štruktúry EÚ na prijatie nových členov sa v čase uzatvárania medzinárodnej konferencie nenašla všeobecná zhoda, a preto sa stali obsahom Protokolu o orgánoch s ohľadom na rozšírenie EÚ. Protokol bol pripojený k Amsterdamskej zmluve. V jeho texte boli načrtnuté dve alternatívy ďalšieho procesu rozširovania:

Ø             prvá možnosť predpokladala rozšírenie Spoločenstva najviac o päť nových členov, pričom práve ich vstup by mal byť podnetom k postupným  zmenám v inštitucionálnej štruktúre Rady a Komisie.

Ø             druhá možnosť predpokladala veľkorysejší počet nových členov (viac ako päť krajín) a v tomto prípade navrhoval Protokol zvolať osobitnú medzivládnu konferenciu, ktorá by sa zaoberala výlučne iba inštitucionálnou reformou.

Protokol obsahoval aj návrh na nový spôsob hlasovania v Rade založený na percentuálnej kvóte, ktorý zohľadňuje nielen vplyv štátu ako celku, ale aj rozdiely v počte obyvateľov jednotlivých krajín.

Vzťahy medzi ES a kandidátskymi krajinami zo strednej a východnej Európy začali v roku 1969, kedy sa ES rozhodlo ponúknuť týmto krajinám podpis obchodných dohôd, ku ktorému aj napriek rokovaniam nedošlo. Vedenie Rady vzájomnej hospodárskej pomoci odmietlo pristúpiť na podmienku ponúkanú ES a chcelo, aby dohody boli podpísané s RVHP ako celkom a nie s jej jednotlivými krajinami. Vzťahy medzi ES a členskými krajinami RVHP sa zintenzívnili až po roku 1985, kedy nastúpila reformná vlna do vedenia komunistickej strany v sovietskom Zväze.

Prelom v rozvoji vzájomných vzťahov nastal až skončením studenej vojny po páde komunistického režimu, keď sa ES ocitlo pred riešením otázky, ako bude pristupovať k potrebám krajín strednej a východnej Európy zakladajúcich prvky demokracie na svojom území. V rámci Spoločenstva v súvislosti s touto situáciou s vytvorili dva tábory:

¨              prvá skupina reprezentovaná Nemeckom, Rakúskom a ostatnými severnými krajinami zastávala názor ďalšieho rozširovania Spoločenstva

¨              na druhej strane stála protichodná skupina tvorená prevažne krajinami južnej Európy, ktorá zdôrazňovala potrebu sústrediť pozornosť hlavne na riešenie situácie v oblasti bezpečnosti a súdržnosti v Spoločenstve.

Na mimoriadnom summite Európskej rady 9. novembra 1989 v Paríži a následne 8. decembra v Štrasburgu, kedy došlo k prvému formálnemu stretnutiu členských krajín ES s krajinami strednej a východnej Európy, sa rozhodlo o založení Európskej banky pre obnovu a rozvoj ako hlavného nástroja pomoci. Následne sa 18. decembra 1989 ako finančný nástroj pomoci pri obnove Poľska a Maďarska zriadil program PHARE, ktorého pomoc sa až v roku 1990 rozšírila aj na iné postkomunistické krajiny.

Zjednotenie Nemecka, ako kľúčová udalosť deväťdesiatych rokov, si vyžadovala vysoké finančné náklady. Otázka zjednotenia Nemecka spolu s nutnosťou inštitucionalizácie vzťahov s krajinami strednej a východnej Európy boli predmetom rokovaní na mimovládnom summite konajúcom sa 28. apríla 1990 v Dubline. Na tento summit nadviazal v roku 1991 podpis prvých dohôd medzi ES a troma krajinami strednej a východnej Európy, konkrétne medzi bývalým Československom, Poľskom a Maďarskom. V decembri sa platnosť týchto Európskych dohôd rozšírila aj na Rumunsko, Bulharsko a neskôr aj na ďalšie krajiny.

Hlavnou úlohou Komisie sa stalo prehlbovanie vzťahov medzi ES a kandidátskymi  krajinami. V dňoch 26. až 27. júna 1992 na summite Európskej rady v Lisabone Komisia presadzovala nutnosť pokračovať v stratégii súčasného rozvíjania a prehlbovania. Za nevyhnutné považovala prijatie a rešpektovanie acquis communautaire na strane kandidátskych krajín, rešpektovanie nedotknuteľnosti princípu spoločnej politiky vrátane zahraničnej a bezpečnostnej politiky a venovala sa aj kontrole európskych dohôd. Napokon k jej úlohám patrilo aj apelovanie na Radu, aby vypracovala harmonogram procesu pristupovania kandidátskych krajín do Spoločenstva. Ďalším krokom Komisie, ktorým sa snažila prispieť k posunu v oblasti rozširovania, bolo vypracovanie správy s názvom Smerom k novej asociácii s krajinami strednej a východnej Európy, ktorú predstavila na edinburgskom summite v dňoch 11. a 12. decembra 1992. Edinburský summit zameraný na posilnenie formálnych vzťahov medzi kandidátskymi krajinami a ES predstavoval priestor na predloženie prvého návrhu štruktúrovaného dialógu z dielne Komisie, ktorý rozširoval základné inštitucionálne vzťahy plynúce z Európskych dohôd a rovnako sa snažil aj o zapojenie kandidátskych krajín do jednotlivých programov    a politík.

Aktívna činnosť Komisie v tomto smere viedla k príprave materiálu pod názvom Smerom k užšej spolupráci s krajinami strednej a východnej Európy, ktorý predložila 21. a 22. júna 1993 na summite v Kodani. Výsledkom tohto stretnutia bolo definovanie tzv. kodanských kritérií, splnenie ktorých stanovila EÚ ako podmienku pre vstup nových štátov do Spoločenstva. Zo základných kritérií uvádzame aspoň niektoré:

·    kandidátska krajina musela preukázať dostatočný stupeň stability inštitúcii, ktorých hlavnou úlohou je zaručovanie demokracie, zákonnosti, ľudských práv a rešpektovanie a ochrana menšín

·    kandidátska krajina mala mať dostatočne fungujúce hospodárstvo, ktoré by bolo konkurencieschopné a dokázalo by odolať tlakom na trhu v rámci Únie

·    kandidátska krajina by mala byť schopná prevziať na seba záväzky, ktoré jej plynú z členstva v Spoločenstve rovnako by však mala byť schopná plniť aj ciele politickej, hospodárskej a menovej únie.

Hlavy štátu sa zišli na summite venovanom otázke rozširovania, ktorý sa konal v dňoch 24. a 25. júna 1994 na Korfu. V týchto dňoch bola Komisia oficiálne požiadaná, aby vypracovala stratégiu pre ďalšie rozširovanie Spoločenstva. K samotnému prezentovaniu novej stratégie rozširovania a k jej prijatiu došlo 9. a 10. decembra 1994 na stretnutí v Essene. Na tomto stretnutí sa rozpracoval štruktúrovaný dialóg, rozhodnutie o začatí spolupráce v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako aj problém plynúci z rozhodnutia zintenzívniť vzťahy s krajinami strednej a východnej Európy. Problémy vyplývajúce z tohto rozhodnutia sa prejednávali v štyroch hlavných okruhoch:

-                 prvý okruh sa týkal aplikácie štruktúrovaného dialógu

-                 druhý okruh rozoberal problém, ako najúčinnejšie posilniť rozvoj v kandidátskych krajinách v oblasti hospodárstva

-                 tretí okruh ponúkal možnosti, ako pomôcť kandidátskym krajinám strednej a východnej Európy s prijatím acquis communautaire

-                 štvrtý okruh sa venoval transformácii politiky EÚ pre potreby budúceho rozšírenia

S prijatím štruktúrovaného dialógu úzko súvisí aj prijatie bielej knihy pod názvom Príprava krajín strednej a východnej Európy na začlenenie do vnútorného trhu Únie v dňoch 26. a 27. júna 1995 v Cannes, ktorú vypracovala Komisia a prvýkrát ju predstavila 3. mája 1995. Tento dokument mal všetkým kandidátskym krajinám pomôcť v približovaní sa k EÚ. Európska rada požiadala Komisiu na summite v Madride v dňoch 15. a 16. decembra 1995, aby zaujala oficiálne stanovisko k vstupu kandidátskych krajín do EÚ a očakávala od Komisie, že vypracuje analýzu dopadov, ktoré by prípadné rozšírenie o kandidátske krajiny prinieslo nielen pre oblasť spoločnej politiky ale aj pre oblasť finančného plánu EÚ. Na tomto zasadaní sa dodatočne stanovilo aj madridské kritérium, ktoré predpokladá dostatočnú veľkosť a pripravenosť štruktúr kandidátskych krajín v oblasti administratívy a predpokladá aj vytvorenie stabilného ekonomického a menového prostredia. Jednou z otázok prerokovaných na summite bola aj otázka prijímania nových členských krajín. V súvislosti s tým bola navrhnutá možnosť prijímať členské krajiny postupne po vlnách, ktoré by sa určili na základe dĺžky trvania asociačných dohôd. Druhá možnosť prijímania nových členov vychádzala zo schopnosti uchádzačov vyhovieť stanoveným požiadavkám a kritériám na vstup do EÚ. Rozdelenie kandidátov podľa týchto dvoch možností nebolo prijaté všetkými členskými krajinami, a tak bola vytvorená nová všetkými akceptovateľná stratégia regaty predpokladajúca voľnú súťaž medzi kandidátmi a nezohľadňujúca dĺžku asociačných dohôd. 

Podrobné údaje o pripravenosti kandidátskych krajín a o dôsledkoch pristúpenia nových krajín do EÚ s možnosťami ďalšieho postupu zverejnila Komisia v Agende 2000 a to 16. júla 1997. Obsahom tohto súhrnného dokumentu boli stanoviská k jednotlivým kandidátskym krajinám. Na základe takto zhodnotenej situácie vo všetkých krajinách komisia odporúčala začať prístupové rokovania s piatimi krajinami (Česká republika, Slovinsko, Estónsko, Poľsko, Maďarsko), aby mohli byť prijaté za členov.

Všetky návrhy zapracované v Agende 2000 sa stali podkladom pre rokovania Európskej rady v Luxemburgu v dňoch 13. a 14. decembra 1997. Na základe kladného odporúčania Komisie už z júla 1993 sa hlavný predstavitelia členských krajín rozhodli dňa 31. marca 1998 otvoriť prístupové rozhovory s Českou republikou, Slovinskom, Estónskom, Poľskom, Maďarskom a Cyprom, ktoré tvorili luxemburskú skupinu kandidátskych krajín. Na luxemburskom summite došlo k zmene predvstupovej stratégie a štruktúrovaného dialógu z Essenu.  V rámci rozhodnutí opierajúcich sa o zmenu bolo prijaté rozhodnutie o založení Partnerstva pre vstup, ktoré stanovilo pre každú kandidátsku krajinu presné zásady a ciele. Ďalším prijatým rozhodnutím bolo aj to o zriadení Európskej konferencie, ktorá bola navrhnutá už v Agende 2000 a predstavovala nový stupeň, ktorý vytváral ďalšiu možnosť na stretnutie členských krajín EÚ s krajinami usilujúcimi sa o takého členstvo. V Luxemburgu potvrdila Európska rada zvýšenie predvstupovej pomoci pre Turecko.

Stratégia prijímania nových členov do EÚ vyvrcholila 10. a 11. decembra 1999 na summite v Helsinkách. Na tomto summite členské krajiny združené v Spoločenstve potvrdili, že budú akceptovať odporúčanie Komisie z 13. októbra 1999 a začnú  s prístupovými rokovaniami so všetkými kandidátskymi krajinami. Luxemburská skupina kandidátskych krajín sa rozšírila o tzv. helsinskú skupinu, ktorú tvorilo Slovensko, Rumunsko, Litva, Lotyšsko, Bulharsko a Malta. Helsinský summit odstránil diferencovanú stratégiu vedenia rozhovorov a nahradil ju stratégiou regaty, podľa ktorej boli všetky kandidátske štáty na rovnakej úrovni.

Po roku 1995 sa proces rozširovania uskutočnil podľa špecifických nástrojov, ktoré si EÚ vytvorila pre zlepšenie politických a ekonomických podmienok krajín strednej a východnej Európy. Medzi tieto základné nástroje aj napriek ich rôznemu definovaniu odrážajúcemu časovú pôsobnosť a efektivitu možno v období pred predložením Agendy 2000 a po jej prijatí zaradiť:

Þ            Európske dohody, ktoré boli uzatvárané podľa Zmluvy o ES a ako právny nástroj zakladajú vzťahy medzi ES a asociovanou krajinou. Ich prijatie je podmienené súhlasom Európskej rady a Európskeho parlamentu, pričom si vyžadujú aj ratifikáciu vo všetkých členských krajinách, a  to spôsobom obvyklým pre tú ktorú krajinu. V obsahu týchto dohôd sa rieši politická situácia, obchodná politika a nechýba tu ani inštitucionálne ustanovenie. Medzi hlavné ciele dohovorov, ktoré možno považovať za akýsi zvláštny druh asociačných dohôd mnohí autori radia:

§                stanovenie podmienok dôvery a stability, a to nielen v politickej, ale aj v ekonomickej oblasti

§                podporu investícií

§                zlepšenie podmienok podporujúcich prechod od centrálneho plánovania k trhovej ekonomike

§                podporu transparentnosti a spojitosti ekonomík

§                psychologické následky, ktoré možno očakávať v súvislosti s uzatvorením vzťahov s krajinami západnej Európy.

Ďalším obsahom dohôd je niekoľko doplnkov týkajúcich sa obchodnej kapitoly ako aj dôležité protokoly týkajúce sa špecifických oblastí, ktoré tvoria úplnú súčasť dohôd. V dohovoroch nechýbajú ani spoločné deklarácie, na ktorých sa krajiny dohodli v priebehu vyjednávania a ktoré slúžia k interpretácii jednotlivých článkov dohody.

V oddieli venovanom inštitucionálnemu ustanoveniu sú pre každú asociovanú krajinu určené tri hlavné orgány pridruženia. Ide o:

Ø             Radu pridruženia - základnou úlohou Rady zloženej z členov Európskej rady, Komisie a vlády danej krajiny je dohliadať na plnenie dohody na úrovni ministrov. Rada má za povinnosť minimálne raz do roka zvolať zasadnutie. 

Ø             Výbor pre pridruženie - má delegované právomoci a asistuje Rade pri plnení jej úloh.

Ø             Parlamentný výbor pre pridruženie - skladá sa z členov parlamentu asociovanej krajiny a z členov Európskeho parlamentu. Pričom jeho hlavnou náplňou je zabezpečiť komunikáciu s oboma zúčastnenými stranami a poskytovať Rade podnety pre rokovanie na jej úrovni. 

Þ            Bielu knihu s názvom Príprava krajín strednej a východnej Európy na začlenenie do vnútorného trhu Únie. Text bielej knihy predstavuje významný nástroj pre proces rozširovania EÚ o kandidátske krajiny. Jeho prijatie v roku 1995 bolo snahou o sprehľadnenie úloh, ktoré museli kandidátske krajiny splniť v súvislosti s ich vstupom do EÚ.

Biele kniha bola rozdelená na dve časti. Prvá časť sa snažila o politickú analýzu dôvodov vedúcich k prijatiu bielej knihy. V druhej časti boli vymenované právne akty týkajúce sa vnútorného trhu ES.

Charakter bielej knihy je nezáväzný a všeobecný, slúži len ako pomôcka pre vypracovanie konkrétneho plánu približovania sa pravidlám chodu vnútorného trhu EU v jednotlivých kandidátskych krajinách. 

Þ            Program PHARE zriadený 18. decembra 1989, ako tretia časť predvstupovej stratégie vytvorený na pomoc Poľsku a Maďarsku, sa postupne v roku 1990 zmenil na základný finančný nástroj pristúpenia, a to pre všetky krajiny uchádzajúce sa o členstvo (Estónsko, Litva, Lotyšsko, Česko, Slovensko, Slovinsko,  Rumunsko,  Cyprus,  Poľsko,  Maďarsko ale aj  Macedónsko, Bosna  a Hercegovina, Albánsko). 

V priebehu vývoja prešiel program mnohými zmenami, týkajúcimi sa nielen navýšenia celkových prostriedkov určených na podporu transformácie krajín strednej a východnej Európy, ale aj preskupovania vnútorných limitov stanovených pre jednotlivé položky programu PHARE.

Realizácia programu bola neustále sprevádzaná rôznymi problémami, ktoré boli na jednej strane spôsobené neschopnosťou zo strany tých príjemcov pomoci, ktorí neboli schopní pripraviť vhodné podmienky pre projekty, a na strane druhej problémy spôsobovali aj niektorí darcovia, ak sa nevedeli dohodnúť, na ktorý cieľ sa ich finančné prostriedky využijú.  

Þ            Štruktúrovaný dialóg ako hlavný nástroj pristúpenia uplatňovaný v období pred prijatím Agendy 2000 mal svoje zásady stanovené na zasadnutí Európskej rady v roku 1994 v Essene. Jeho základným predpokladom bolo prehĺbenie vzťahov, a to nad rámec stanovený asociačnými dohodami.

Prijatie Agendy 2000 predstavovalo v celej stratégii rozširovania významný prielom a prispelo k zosilneniu predvstupovej stratégie. Základom celej stratégie rozširovania sa pre kandidátske krajiny stalo prijatie práv a povinností vyplývajúcich z acquis, a to bez toho, aby pristupujúce krajiny mali možnosť dohodnúť si neplatnosť pravidiel v určitých oblastiach na dobu trvalú. Nástroje zosilnenia predvstupovej stratégie navrhnuté Komisiou mali zabrániť problémom vzniknutým v oblasti komunikácie s kandidátskymi krajinami a mali prispieť k zefektívneniu procesu rozširovania. Tieto nástroje mali umožniť kandidátskym krajinám účasť na programoch Spoločenstva a tiež mali zdôrazňovať harmonizáciu legislatívy.

S každou kandidátskou krajinou sa uzatváralo Partnerstvo pre vstup samostatne,  a to aj napriek tomu, že bolo prerokovávané a realizované v rámci multilaterálnych vzťahov. Toto partnerstvo predstavuje zastrešenie všetkých nástrojov predvstupovej stratégie do jedného programu  obsahujúceho periodizáciu následných krokov. Partnerstvo slúžilo aj ako príprava kandidátskych krajín na princíp účasti v programoch Spoločenstva za pomoci zo strany Národného programu pre prevzatie acquis (NPAAs).

Najvýznamnejšou zmenou bola pomoc kandidátskym krajinám po finančnej stránke. Zmenilo sa nielen využívanie programu PHARE, ktorý sa po prijatí Agendy 2000 začal sústreďovať na väčšie projekty vychádzajúce z potrieb Partnerstva pre vstup, ale vznikli aj dva nové špeciálne zamerané finančné nástroje. Prvým z nich bol nový Zvláštny predvstupový program pre poľnohospodárstva vidieka (SAPARD) a druhým bol Predvstupový nástroj štrukturálnej politiky (ISPA), ktorý sa venoval investíciám smerujúcim do infraštruktúry. 

 

4.  Zmluva z Nice 

 

Amsterdamská zmluva nevyriešila všetky problémy dotýkajúce sa inštitucionálnej reformy. Jej ratifikáciou vstúpili do platnosti iba niektoré zmeny, ktorých vplyv na význam  a na efektívnosť európskych inštitúcii bol veľmi malý. Zrýchlenie procesu rozširovania Spoločenstva a zmena v stratégii ich prijímania v priebehu ratifikácie Amsterdamskej zmluvy spôsobili, že Protokol o orgánoch s ohľadom na rozšírenie EÚ sa stal čoskoro obsolentným. Zlúčenie oboch skupín kandidátskych krajín, teda luxemburskej a helsinskej skupiny, nezodpovedalo predpokladom Protokolu, ktorý uprednostňoval iba čiastočné zmeny a následne na to chcel zvolať medzivládnu konferenciu. 

Nevyriešenými otázkami inštitucionálnej reformy a s ňou súvisiaceho procesu rozširovania EÚ sa zaoberala v dňoch 3. a 4. júna 1999 Európska rada na summite v Kolíne nad Rýnom, kde sa dospelo k záveru, že najlepším riešením tejto situácie bude zvolanie zvláštnej medzivládnej konferencie venovanej výlučne inštitucionálnym otázkam. Komisia požiadala trojčlenný výbor (Výbor troch múdrych) zložený z Richarda von Weizsäckera, Davida Simona a Jeana-Luca Dehaena o vypracovanie analýzy európskych inštitúcii pod názvom Inštitucionálne dôsledky rozšírenia, ktorú táto skupina odovzdala Komisii 18. októbra 1999. Komisia po predložení správy výboru vypracovala 10. novembra 1999 vlastný návrh programu medzivládnej konferencie s názvom Prispôsobenie sa inštitúcii v prospech úspešného rozšírenia.

Samotný program medzivládnej konferencie, ktorej predpokladaný termín konania sa určil na rok 2000, bol schválený Európskou radou 10. a 11. decembra 1999 v Helsinkách. Najviac pozornosti sa venovalo otázkam týkajúcim sa veľkosti a zloženia Komisie, hlasovania v Rade ako aj prípravy ďalších opatrení súvisiacich s rozšírením EÚ. Svoje názory a návrhy tu mohli predniesť aj jednotlivé členské krajiny. Medzivládna konferencia, ktorej cieľom bolo pripraviť EÚ na fungovanie po (v poradí už piatom) rozšírení EÚ o desať nových členských krajín, sa začala 14. februára 2000 a skončila sa až na summite vo francúzskom Nice 7. až 11. decembra 2000.     

Táto zmluva (Zmluva z  Nice) ako výsledok medzivládnej konferencie potvrdila odhodlanie členských krajín rozšíriť Úniu o ďalších nových členov. Podpísaná bola ministrami zahraničných vecí krajín EÚ v Nice 26. februára 2001. Zmluva nadobudla účinnosť po ratifikácií v členských štátoch EÚ dňa 1. februára 2003. Poslednou krajinou, v ktorej prebehol ratifikačný proces, bola Írska republika. Jej občania súhlasili so Zmluvou z Nice až v druhom referende konanom 19. októbra 2002.

Zmluvu z Nice je možné rozdeliť do dvoch častí. Prvá časť sa venuje zmene Zmluvy EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy a Zmluvy o ES. Obsahom druhej časti tejto zmluvy, ktorá zachovala členenie Amsterdamskej zmluvy vrátane priložených Protokolov, sú ustanovenia upravujúce právomoci a zloženie európskych orgánov.   

Zmluva z Nice ako dokument upravila primárne právo EÚ. Hoci zmluva vo svojom texte a prílohách navrhla určité úpravy týkajúce sa orgánov EÚ, a tým vytvorila podmienky pre rozšírenie EÚ, väčšina otázok aj tak ostala nevyriešená. Už na samotnom summite v Nice sa začalo rokovať o hlbšej reforme, a to nielen európskych inštitúcii, ale aj o reforme základných zmlúv a princípov európskej integrácie. Vzhľadom k tomu, že budúca stratégia integračného procesu Európy predstavuje rozsiahlu problematiku, ktorej prerokovanie je nevyhnutné, a to aj preto, lebo zmluva z Nice obsahuje ako prílohu Prehlásenie o budúcnosti Únie,  boli všetky záležitosti týkajúce sa integračného procesu presunuté na ďalšie zasadanie Európskej rady.  

EÚ v Prehlásení poukázala na nevyhnutnosť začať rokovanie o budúcnosti EÚ, a to aj bez ohľadu na zmeny, ktoré sa vykonajú na základe inštitucionálnej reformy navrhnutej Zmluvou z Nice. Obsahom Prehlásenia bol návrh oblastí, ktorých by sa mala budúca diskusia týkať. Išlo hlavne:

§                o vymedzenie právomocí európskych orgánov voči členským krajinám,

§                o postavenie Charty základných práv Európskej únie,

§                o zjednodušenie zmlúv, a to nielen v obsahu ale aj v ich forme

§                o stanovenie podielu národných parlamentov v európskej štruktúre.

Okrem týchto plánovaných úloh EÚ sa členské krajiny v Prehlásení zaviazali, že na záver prípravného procesu zvolajú v roku 2004 medzivládnu konferenciu, ktorá by zaviedla v zmluvách potrebné zmeny.

Podstatné zmeny prijaté Zmluvou z Nice sú následovné:

Ø             Inštitucionálny systém Európskej únie, ktorý s výnimkou konania priamych volieb do Európskeho parlamentu od roku 1979 neprešiel žiadnou podstatnou reformou. Zmluva posilnila zákonodarné právomoci Európskeho parlamentu a  zároveň vytvorila právny základ na to, aby Rada EÚ mohla stanoviť podmienky pre fungovanie európskych politických strán hlavne s ohľadom na ich financovanie. Zmluva z Nice určila maximálny počet členov Európskeho parlamentu na 732 a zároveň rozdelila s účinnosťou od začiatku volebného obdobia 2004 - 2009 mandáty pre poslancov Európskeho parlamentu z jednotlivých členských krajín EÚ.[1]

Ø             V rovnakom ohľade Zmluva z Nice určuje tiež prerozdelenie váhy hlasov jednotlivých štátov pri hlasovaní v Rade EÚ.[2] Dohoda o pridelení počtu mandátov a hlasov jednotlivým krajinám EÚ je sama o sebe dosť sporná. Už Amsterdamská zmluva predurčila, že strata vplyvu veľkých krajín v oblasti legislatívnej iniciatívy bude vyrovnaná ich väčším podielom v inštitúciách bezprostredne zapojených do rozhodovacieho procesu. So zmenou váženia vplyvu súvisí aj princíp rozdeľovania vplyvu, ktorý by mal zohľadňovať počet obyvateľov jednotlivých krajín. Ale rozdelenie vplyvu v kľúčových orgánoch EÚ sa neriadi iba týmto princípom, ale celým radom ďalších faktorov. Ani rozdelenie krajín do deviatich skupín podľa kritéria veľkosti, teda podľa počtu obyvateľstva, neumožnilo presné vymedzenie pomeru medzi takto zatriedenými krajinami do pomeru v rovine zastúpenia a vplyvu pri politickom rozhodovaní. Dôvodom boli veľké rozdiely vo veľkosti populácie v jednotlivých krajinách, ktoré sa nepodarilo odstrániť ani aplikáciou ďalšieho „pomocného“ princípu, ktorým je zvýšenie vplyvu malých krajín a zníženie vplyvu veľkých krajín. Súčasťou rokovaní o rozdelení vplyvu sa tak stala celá rada ďalších faktorov, ktoré mali prispieť k spravodlivejšiemu rozloženiu vplyvu krajín v jednotlivých orgánoch. Výsledkom aplikácie princípu „vyvažovania“ vplyvu medzi malými a veľkými krajinami bolo skôr oslabenie vplyvu malých krajín v prospech veľkých.

Rozdelenie hlasov sa z vyššie uvedených dôvodov stalo veľmi spornou  otázkou pre niektoré kandidátske krajiny, v prípade ktorých nebola realizácia princípov dodržaná. Aj keď kritiku nerovnomerného rozdelenia vplyvu vyvracalo tvrdenie, že v praktickom rozhodovaní sa význam počtu hlasov pre jednotlivé krajiny postupne znižuje a zvyšuje sa význam koaličných rokovaní, skutočnosťou ostáva, že pri takomto rozdelení hlasov sa nedodržalo pravidlo, na základe ktorého krajiny s rovnakým počtom obyvateľstva získavajú kvantitatívne rovnaké zastúpenie.     

Ø             Vzhľadom na počet členskej základne EÚ, ktorú predstavuje po 1. máji 2004 25 krajín, by bolo veľmi ťažké rozhodovať na základe jednomyseľnosti. Objavili sa obavy z paralýzy rozhodovania v EÚ, čo viedlo k potrebe zredukovať oblasti, v ktorých budú môcť členské krajiny uplatniť právo veta. Zmluvou z Nice došlo k preformulovaniu princípu rozhodovania v približne tridsiatich oblastiach politík EÚ. Zmenil sa dovtedajší princíp jednomyseľnosti v prospech kvalifikovanej väčšiny. Preto po nadobudnutí účinnosti čl. 205 ZES (od 1. novembra 2004, ktorý sa novelizoval Zmluvou z Nice) sa kvalifikovanou väčšinou v tomto kontexte rozumie prijímanie uznesení Rady najmenej 232 hlasmi vyjadrujúcimi súhlas. Len vtedy sa návrh Komisie má prijať. V ostatných prípadoch sa na prijatie uznesení Rady vyžaduje najmenej 232 hlasov vyjadrujúcich súhlas aspoň dvoch tretín členov. Zároveň môže člen Rady požiadať o overenie, či členské štáty tvoriace kvalifikovanú väčšinu predstavujú aspoň 62% celkovej populácie Únie.[3] Ak sa ukáže, že táto podmienka nie je splnená, príslušné rozhodnutie nie je prijaté.

Ø             Z inštitucionálneho hľadiska možno spomenúť zmeny, ktoré sa dotkli Európskej komisie, kde sa okrem iných zmien posilnili právomoci predsedu Európskej komisie. Jeho novou úlohou bolo preskupovanie rezortov jednotlivých komisárov v priebehu funkčného obdobia, a to bez ohľadu na stanoviská členských krajín. Rovnako mohol požiadať na základe podpory ostatných členov Komisie jednotlivých komisárov o ich rezignáciu. Obe tieto zmeny môžeme považovať za výraz snahy o dosiahnutie väčšej efektivity v činnosti Komisie a väčšej zodpovednosti komisárov pri vykonávaní svojho úradu. Uplatnenie právomocí uložených predsedovi Komisie v Zmluve z Nice znamenalo, že môže rozhodovať o vnútorných veciach v komisii, pri vstupe do úradu rozdeľovať rezorty a meniť ich a so súhlasom Komisie požadovať rezignáciu komisárov.  

Ø             Ďalšia významná zmena sa dotýka Súdneho dvora ES. Od 1. mája 2004 sa v jeho zložení uplatňuje princíp, že súdny dvor má toľko sudcov, koľko má  Európska únia členov (v súčasnosti 25). Zmluva z Nice ustanovuje aj zriadenie osobitných senátov pri Súdnom dvore ES, ktoré sa výlučne zaoberajú jednou oblasťou práva. Zmeny sa týkajú aj Účtovného dvora, Hospodárskeho a sociálneho výboru a Výboru regiónov.

Ø             Zmeny sa dotýkajú tiež oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky – konkrétne by mohla spoločná obranná politika, ak tak Európska rada rozhodne, viesť k spoločnej obrane (čl. 17 Zmluvy o EÚ). Zmena sa dotkla aj spôsobu uzatvárania dohôd s tretími štátmi a medzinárodnými organizáciami. Zmluvou z Nice bola odstránená podmienka, aby bol predsedajúci štát zmocnený ku konaniu až po jednomyseľnom súhlase členov Rady. Dovtedy platná požiadavka jednomyseľnosti sa zmenila na kvalifikovanú väčšinu, a to vtedy, keď sa zmluva má týkať vykonania spoločnej akcie, zaujatia spoločného postoja, alebo sa týka justičnej a súdnej spolupráce. Zmluva ponechala v platnosti  zásadu, podľa ktorej dohoda nezasiahne štát, ak prehlási, že musí splniť svoje ústavné predpisy. Ostatní členovia Rady sa potom môžu dohodnúť na dočasnom plnení dohody. Uzavretie dohody zaväzuje všetky orgány EÚ.

Zmeny v tejto oblasti sa dotkli aj kompetencií pôvodného Politického výboru, ktorý sa na základe zmluvy pomenoval ako Politický a bezpečnostný výbor. Tento Výbor bol nad rámec pôvodných povinností poverený politickou kontrolou a strategickým riadením v krízových operáciách. Výbor mohol byť v priebehu krízových operácii poverený Radou, aby prijímal vhodné opatrenia.

Ø             Zmeny sa dotýkajú aj súdnej spolupráce v trestných veciach vrátane spolupráce v rámci Európskej jednotky pre súdnu spoluprácu (Eurojust). Úlohou tejto jednotky má byť zaistenie užšej spolupráce súdnych a ďalších príslušných orgánov členských krajín. Podpora spolupráce pomocou jednotky Eurojust bola zverená Rade, ktorá mala zabezpečiť dobrú koordináciu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní v jednotlivých členských krajinách, podporovať pomoc Eurojustu pri vyšetrovaní cezhraničnej trestnej činnosti a organizovanej trestnej činnosti ako aj uľahčovať vzájomnú spoluprácu Eurojustu so sústavou súdov.

Došlo tu k aplikácii zásady posilnenia spolupráce, ktorej účelom mal byť rýchlejší rozvoj priestoru slobody, bezpečnosti a práva. Princíp posilnenia spolupráce bol nad rámec stanovených podmienok opatrený určitými dodatkami. Medzi novými podmienkami nevyhnutnými pre začatie posilnenej spolupráce bolo, aby nová aktivita nevytvárala prekážku ani diskrimináciu v obchode medzi členskými krajinami a nenarušovala voľnú súťaž. V tejto súvislosti došlo k úprave podmienky, ktorá stanovovala aby sa posilnenia spolupráce zúčastnila minimálne väčšina členských štátov. Zmluva z Nice však uvádza, že podmienkou pre začatie je účasť najmenej ôsmich štátov. Akty  a rozhodnutia prijaté v rámci posilnenej spolupráce netvoria súčasť acquis communautaire a sú záväzné iba pre štáty, ktoré sa na spolupráci podieľali.      

Ø             Značné zmeny postihujú aj ustanovenia Zmluvy o založení ES o občianstve, o vízovej, azylovej a prisťahovaleckej politike, o hospodárskej politike, o menovej politike, o spoločnej obchodnej politike, o sociálnej politike.

Ø             V tretej časti Zmluvy o založení ES sa dopĺňa nová Hlava s názvom „Hospodárska, finančná a technická spolupráca s tretími krajinami.“ Týmto ustanovením EÚ demonštruje záujem o spoluprácu s tretími krajinami.

Ø             Zmluvou z Nice došlo aj k zmene v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Podstatné zmeny sa dotýkajú najmä inštitucionálneho systému, ktorý je spoločný pre všetky spoločenstvá. Súčasťou tejto zmluvy je aj Protokol o finančných následkoch uplynutia platnosti Zmluvy o ESUO a o výskumnom fonde pre uhlie a oceľ. Na základe tohto protokolu sa všetky aktíva a pasíva ESUO počnúc 24. júlom 2002 prevádzajú na Európske spoločenstvo.

Aj keď je Zmluva z Nice často chápaná ako reakcia EÚ na požiadavky zo strany kandidátskych krajín s ohľadom na budúce rozšírenie, reforma ktorú Zmluva zavádza sa týka aj inštitucionálnej štruktúry Spoločenstva. Hlavným cieľom Zmluvy bolo zvýšenie transparentnosti a účinnosti rozhodovacieho procesu  v EÚ.  

Na zmeny prijaté v Zmluve z Nice sa dlho čakalo a pôvodne sa predpokladalo, že sa podarí zmluvy opraviť takým spôsobom, aby v tejto novej podobe zostali platné dlhšiu dobu. Avšak vzhľadom na podobu prijatého dokumentu a s ohľadom na dynamiku vývoja v EÚ môžeme dnes už iba očakávať, že v blízkej budúcnosti členské krajiny EÚ prikročia k oveľa dôkladnejšej reforme, ktorá prekoná výsledky dosiahnuté na základe Zmluvy z Nice. Bez ohľadu na predpokladaný „dočasný“ charakter Zmluvy z Nice je dôležité zachytiť jej vývoj a obsah, a to preto, že predstavuje významný krok na ceste k ďalším zmenám. 

Predmetom ďalšieho summitu uskutočneného v Laekene v dňoch 14. a 15. decembra 2001 bolo stanovenie novej stratégie ďalšieho vývoja a budúcnosti EÚ. Tieto oblasti boli spomenuté v záveroch predsedníctva, kde sa hovorilo o vytvorení zvláštneho útvaru – Konvent zástupcov, ktorý by sa venoval iba vedeniu rokovaní o budúcnosti EÚ. K záverom predsedníctva bola priložená aj deklarácia pod názvom Laekenská deklarácia o budúcnosti EÚ. Členské krajiny sa na záver summitu zhodli na predsedovi Konventu, ktorým sa stal V. Giscard d´Estaing. Ten súhlasil aby boli aj kandidátske krajiny účastníkmi Konventu. 

Laekenská deklarácia sa skladala  z troch častí a podrobnejšie stanovila úlohy a podmienky práce Konventu. Prvá časť nazvaná „Európa na križovatke“ rozoberá dôvody, ktoré spôsobili zvolanie Konventu a viedli k tomu, aby sa členské krajiny bližšie zaoberali reformou EÚ, ktorá vyplývala  z potreby stability EÚ po následnom rozšírení. Reforma EÚ mala reagovať a uspokojiť potreby nielen európskych občanov, ale rovnako mala predstavovať nový postoj Európy na neustále prebiehajúci proces globalizácie vo svete. Druhá časť- Úlohy a reformy v novej Únii - stanovila všeobecné dôvody, ktoré viedli k zvolaniu Konventu. Medzi ne radíme:[4]

¨              nadviazanie vzťahov medzi občanmi EÚ a EÚ ako aj s jej inštitúciami

¨              spôsob, ako zorganizovať európsky politický priestor po rozšírení EÚ

¨              spôsob, akým dosiahnuť, aby sa z EÚ stal model stability

Konkrétnymi otázkami, ktorými sa potom zaoberal konvent, sa stali otázky rozdelenia a stanovenia právomoci v rámci EÚ, otázky zjednodušenia nástrojov využívaných v EÚ, otázky zaistenia transparentnosti, demokracie a efektívnosti orgánov EÚ ako aj otázky o možnostiach vytvorenia európskej ústavy. 

Až tretia časť Prehlásenia pod názvom Zvolanie Konventu o budúcnosti Európy sa venovala technicko-organizačným prvkom. Upresnili sa predsedovia Konventu a určili sa aj ďalší členovia Konventu, ktorý mal byť zložený z 15 reprezentantov hláv štátov a vlád členských krajín, z 30 zástupcov národných parlamentov (vždy dvaja z jednej krajiny), zo 16 zástupcov Európskeho parlamentu a z dvoch zástupcov Komisie. Pozorovateľmi celého procesu mali byť traja zástupcovia Hospodárskeho a sociálneho výboru a Výboru regiónov. Kandidátske krajiny mali byť zastúpené jedným reprezentantom vlády a dvoma parlamentnými zástupcami, teda na rovnakom princípe. Každý jednotlivý delegát mal aj svojho náhradníka. Zástupcovia kandidátskych krajín sa mohli zúčastňovať na celom rokovaní, avšak výnimka spočívala v tom, že nemôžu zabrániť konsenzu medzi členskými krajinami.

Dátum inauguračného stretnutia Konventu bol stanovený na 1. marca 2002 a predpokladaný termín ukončenia sa určil až na nasledujúci rok. Rada EÚ ako aj Európska rada mali byť o priebehu celého rokovania informované. Ako otvorená možnosť tu bola daná konzultácia s Komisiou, vytvorenie expertných skupín ako aj skutočnosť, že rokovania sa budú konať v Bruseli v jedenástich úradných jazykoch EÚ. Táto časť zakotvila významný krok týkajúci sa verejného prístupu na zasadanie ale aj povinnosť pre Konvent, že musí všetky oficiálne dokumenty a závery oznámiť na webovej stránke. Povaha Konventu mu stanovila povinnosť vypracovať dokument zahrňujúci rôzne možnosti zoradené do poradia zodpovedajúceho podpore, ktorú jednotlivé možnosti získali od zástupcov členských krajín. Tieto závery z Konventu sa potom mali stať základom pre rozhovor na medzivládnej konferencii plánovanej na rok 2004. Poslednou výzvou Prehlásenia bola ponuka na vytvorenia fóra pre verejnosť, na pôde ktorého by dochádzalo k prejednávaniu záležitosti súbežne s  Konventom. Osobami zúčastnenými na fóre mali byť ľudia zastupujúci obchod, sociálni partneri ale aj akademickí funkcionári. Podnety vytvorené na tejto úrovni mali potom slúžiť Konventu ako podklady pre rokovanie.

Slávnostné začatie činnosti Konventu sa uskutočnilo 28. februára 2002. Program Konventu sa stanovil tak, aby sa aspoň dvakrát za mesiac uskutočnilo plenárne zasadanie  a aby trikrát mesačne zasadalo predsedníctvo. Reprezentanti Konventu sa priebežne združovali v pracovných skupinách pod názvami Subsidiarita, Charta, Právna subjektivita, Národné parlamenty, Doplňujúce kompetencie, Riadenie ekonomiky, Zahraničná politická činnosť, Obrana, Zjednodušovanie a Sloboda, bezpečnosť a právo.

Na zasadnutí v Göteborgu v dňoch 15. a 16. júna 2001 Európska rada potvrdila rozšírenie EÚ, ale aj záujem EÚ o dokončenie rozširovacieho procesu v takom termíne, aby sa už aj novo prijaté krajiny mohli v roku 2004 zúčastniť volieb do Európskeho parlamentu. Preto pre kandidátske krajiny bolo zasadnutie Európskej rady v Laekene v dňoch 14. a 15. decembra 2001 také dôležité.

Hoci krajiny EÚ potvrdili svoj záujem o rozšírenie v skôr stanovenom harmonograme, zároveň obmedzili skupinu kandidátskych krajín. Ustanovili laekenskú skupinu, ktorú tvorila Malta, Cyprus, Slovinsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Česko, Maďarsko a Slovensko. O týchto krajinách sa predpokladalo, že dokážu uzavrieť medzištátne rokovanie do konca roku 2002. Vylúčenými krajinami, o ktorých pripravenosti a schopnosti prispôsobiť sa predvstupovým podmienkam do roku 2002 sa pochybovalo, boli Bulharsko a Rumunsko. Do laekenskej skupiny nepatrilo ani Turecko, ktoré 8. marca 2001 uzavrelo s EÚ zvláštnu formu predvstupového partnerstva. 

21. a 22. júna 2002 sa na summite Európskej rady v Seville rozhodlo o uzavretí rozhovorov o vstupe do EÚ s krajinami zaradenými do laekenskej skupiny. Európska rada na tomto stretnutí potvrdila, že najneskôr do novembra 2002 oznámi každej kandidátskej krajine podmienky, ktoré je potrebné splniť, ak sa chcú stať členmi EÚ, ako aj finančné otázky vstupu. Následne sa ohodnotila pripravenosť kandidátskych štátov, ktorá bola uverejnená v pravidelnej správe komisie dňa 9. októbra 2002 a práve na túto správu nadviazal summit v Bruseli konaný v dňoch 24. a 25. októbra 2002. Zasadnutie Európskej rady v Bruseli potvrdilo postavenie kandidátskych krajín a prezentovalo aj definitívny záujem EÚ uzavrieť rokovanie v priebehu summitu v Kodani plánovaného na december 2002. K podpisu dohôd o vstupe s členskými krajinami malo dôjsť v priebehu apríla roku 2003. V súvislosti s Bulharskom a Rumunskom sa predpokladalo, že by mohli absolvovať prístupové rokovania v roku 2007.

Prínosom Bruselského summitu bolo aj doriešenie otázok v oblasti financií týkajúcich sa rozširovania. EÚ predložila návrh, aby v priebehu prechodného obdobia vyplácanie priamych dotácii pre novovstupujúce krajiny v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky upravilo. Návrh počítal s tým, že platby pre nových členov nebudú od začiatku vyplácané v plnej výške, ale postupne by sa mali priame platby percentuálne zvyšovať, a to až do roku 2013, kedy by malo prechodné obdobie skončiť a výška priamych platieb sa vyrovná s výškou platieb ostatných členov EÚ.     

Rozširovanie Európskej únie bude pokračovať aj po prijatí desiatich nových členských štátov 1. mája 2004. Najbližšia vlna expanzie EÚ sa čaká v roku 2007, kedy má prísť na rad Rumunsko a Bulharsko, ak naplnia všetky prístupové kritériá.  K nim sa pravdepodobne pridruží Chorvátsko. Táto trojka by mala byť pre úniu relatívne bezproblémová. Starosti spôsobujú Bruselu susedné balkánske štáty, ktoré sú chronicky nestabilné. To odvádza investorov a predlžuje stav „agónie“ tohto tzv. podbrušia Európy. Obídenie rizikového Balkánu by bolo dvojsečnou zbraňou, pretože jeho zotrvanie v rozháraných pomeroch by nahrávalo prenikaniu islamistického extrémizmu.

Začatie prístupových rokovaní s Ankarou je plánované na rok 2005, ak Turecko naplní Kodanské politické kritériá v oblasti vlády zákona a ochrany menšín, ľudských práv a základných slobôd. Chorvátsko podalo oficiálnu žiadosť o členstvo v EÚ 20. februára 2003 a Komisia vo svojej pravidelnej správe o pokroku kandidátskych krajín za rok 2004 schválila začatie prístupových rokovaní s touto krajinou v roku 2005. Európska komisia momentálne skúma oficiálnu žiadosť Macedónska o členstvo v EÚ, podanú v marci 2004. Komisia rozhodne, či je Macedónsko pripravené na začatie prístupových rokovaní.

Všetky kandidátske krajiny musia pred vstupom do EÚ splniť tzv. Kodanské kritériá, prijaté na summite EÚ v roku 1993. Tými sú:

·                 stabilita inštitúcií zabezpečujúcich demokraciu, vládu zákona, ľudské práva a rešpektovanie a ochranu menšín,

·                 fungujúca trhová ekonomika,

·                 prijatie spoločných pravidiel, štandardov a politík, ktoré tvoria právo EÚ.

Kodanský summit Európskej rady 12. a 13. decembra 2002 vyhlásil, že na základe pokroku dosiahnutého pri plnení prístupových kritérií, cieľom Európskej únie je v roku 2007 prijať za členské krajiny Rumunsko a Bulharsko. Vrcholní predstavitelia EÚ potvrdili, že prístupové rokovania s týmito krajinami budú pokračovať na rovnakých princípoch, ako prebiehali prístupové rokovania doteraz, a že každá kandidátska krajina bude posudzovaná podľa svojich individuálnych predpokladov.

V porovnaní s Balkánom pôsobia teritóriá východu Európy pokojne. Sú zaostalé, ale nechýba im potenciál rastu, čo neuniká svetovým strategickým investičným plánovačom. Poľsko a baltské štáty by mali záujem o rozvíjanie Bieloruska, ktoré má svojráznu prezidentskú diktatúru, ale tá nepotrvá navždy. Bruselské a svetové hospodárske kruhy sa viac zaujímajú o Ukrajinu, ktorá ponúka pestrú škálu dlhodobých investičných príležitostí. Strategickú váhu má jej územie, ktoré by slúžilo ako most na trase k náleziskám ropy a zemného plynu v Kaspickom mori a v Strednej Ázii. Vyžadovalo by si to spoluúčasť Ruska, ktorého južný cíp by završoval takéto prepojenie so západnou Európou. Ruské ropné spoločnosti sú „svetovými hráčmi“ a Moskva by pravdepodobne nebola proti.

Natíska sa otázka, či by EÚ mala a chcela poskytnúť týmto krajinám postavenie plných členov, alebo by s nimi uzavrela vzťahy pridružených a privilegovaných partnerov. Boli by založené viac na spoločných hospodárskych záujmoch a prepojeniach ako na tradičných západných filozofických a politických hodnotách. Historické skúsenosti starého kontinentu varujú pred vytváraním rozsiahlych nadnárodných celkov. Nie je jasné, na akých princípoch by bola Únia, rozšírená na takmer celý európsky kontinent, postavená. Zdá sa, že súčasný Brusel chce riadiť EÚ posilňovaním centralizmu a dirigizmu. Ak by to viedlo k „superštátu“, a ten by mal ambície zvládať celokontinentálnu entitu, dlho by sa neudržal. Schodnejšou cestou by mohlo byť ponechanie prirodzeného vývoja regiónov a vytvorenie rámcového prostredia, ktoré by sa hrdilo názvom Európska únia.

 

 

Zoznam literatúry a použitých prameňov:

1.     Alner, J.: Európa pre Slovákov – Slovensko pre Európanov. Bratislava. 1999.  Prvá slovenská reklamná spoločnosť. 79 s.

2.     Fiala P. et al.: Evropská unie. 1. vyd. Brno. 2003. Centrum pro studium demokracie a kultury. 743 s. ISBN 80-7325-015-2.

3.     Fontaine, P.: Európa v 10 bodoch. 3. vyd. Luxemburg. 1998. Úrad pre oficiálne publikácie EÚ. 66 s. ISBN 80-85330-74-1.

4.     Greger, P.: K vybraným právním aspektům a souvislostem Amsterodamské smlouvy. In: Mezinárodní vztahy, roč. 33, 1998, č. 2, s. 5-16. ISSN 0323-1844.

5.     How the European Union Works (A citizen´s guide to the EU institutions). Luxembourg. 2003. Office for Official Publications of the European Communities. 46 s. ISBN 92-894-5283-8.

6.     Karlas, J.: Globalizace, identita a evropská integrace - Evropa jako globální aktér. In: Mezinárodní vztahy, roč. 38, 2003, č. 1, s. 28-51. ISSN 0323-1844.

7.     Klíma, M.: Amsterodamská smlouva – institucionální reforma a inovace. In:  Mezinárodní vztahy, roč. 33, 1998, č. 1, s. 57-67. ISSN 0323-1844.

8.     Krsková, A.: Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia. 1. vyd. Bratislava. 1997. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity komenského. 312 s. ISBN 80-7160-022-9.

9.     23. Lexikón. Európska dokumentácia. Bratislava. 2002. Delegácia Európskej komisie v Slovenskej republike. 101 s. ISBN 80-968152-7-X.

10. Lipková, Ľ. et al.: Európska únia. 1. vyd. Bratislava. 2004. Sprint. 199 s. ISBN 80-89085-23-7.

11. Mazůrek, J.: Európske štúdie. Pohľad na historický, politický, hospodársky, sociálny, diplomatický a kultúrny vývoj Európy. 1. vyd. Martin. 2002. WIST. 623 s. ISBN 80-8049-325-1.

12. McCormick, J.: Poznávame Európsku úniu. 1. vyd. Pezinok. 2000. Formát. 257 s. ISBN 80-89005-00-4.

13. Michník, Ľ. et al.: Slovensko a Európska únia. 1. vyd. Bratislava. 1997. Sprint. 207 s. ISBN 80-88848-11-3.

14. Nováčková, D. et al.: Zmluvné dokumenty ku štúdiu práva európskej integrácie. 1. vyd. Bratislava. 1998. Eurounion. 296 s. ISBN 80-85568-89-6.

15. Nováčková, D. et al.: Európska integrácia. Od Ríma cez Maastricht po Amsterdam. 1. vyd. Bratislava. 2000. Eurounion. 341 s. ISBN 80-88984-13-0.

16. Panfil, T.: Európska únia. Všetko, čo by sme mali vedieť. 1. vyd. Bratislava. 2003.  BELIMEX. 48 s. ISBN 80-89083-41-2.

17. Poláček, P.: Evropská unie – cesta do otroctví. 1. vyd. Praha. 2003. Matice Čech, Moravy a Slezka. 171 s. ISBN 80-903384-0-2.

18. Rosůlek, P. et al.: Evropa národů, patriotů a integrace. 1. vyd. Dobrá voda u Pelhřimova. 2002. 116 s. ISBN 80-86473-13-9.

19. Rozšírenie Európskej únie. Historická príležitosť. Bratislava. 2001. Delegácia Európskej komisie v SR. 47 s. ISBN 80-968152-5-3.

20. Samson, I.: Vývoj Európskej únie ako systému politickej a ekonomickej integrácie. In: Sýkora, P.: Európska integrácia. Úvod. 1. vyd. Bratislava: Centrum európskych štúdií Univerzity Komenského, 2000. 261 s.  ISBN 80-89005-01-2.

21. Strážnická, V.: Zmluva o Európskej únii s úplným znením Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. 1. vyd. Bratislava. 1998. Slovak Academic Press. ISBN 80-88908-21-3.

22. Šíbl, D.: Európska únia: minulosť – prítomnosť - budúcnosť. 1. vyd. Bratislava. 1995. Iris. 176 s. ISBN 80-88778-08-5.

23. Šíbl, D.: Európska únia a Slovensko. Problémy. Dokumenty. Otázky. 2. vyd. Bratislava. 1998a. Sprint vfra. 166 s. ISBN 80-88848-42-3.

24. Šíbl, D.: Európska únia- náš cieľ. Áno či nie? 1. vyd. Bratislava. 1998b. Ekonóm. 49 s. ISBN 80-225-0945-0.

25. Šíbl, D.: Európska únia, naša brána do 3. tisícročia. Bratislava. 1998c. Ekonóm.

26. Šíbl, D.: Európska únia: Od Schumanovej deklarácie k Amsterdamskej zmluve. 1. vyd. Bratislava. 1999. Eurounion. 52 s. ISBN 80-88984-06-8.

27. Šíbl, D. et al.: Európska únia. 1. vyd. Bratislava. 2001. Ekonóm. 221 s. ISBN 80-225-1376-8.

28. Tomášek,  M.: Statě o Evropské unii. 1. vyd. Praha. 1994. Codex. 64 s. ISBN 80-901683-0-2.

29. Zlý, B.: Evropská unie a integrační procesy od A až do Z. 1. vyd. Ostrava. 1997. Montanex. 107 s. ISBN 80-85780-86-0.

 

 

Internetové zdroje    

Bulletin of the EU, http://europa.eu.int/abc/doc/off/bull/en/welcome.htm

Citizen's guide. A new treaty for Europe, Amsterdam,http://europa.eu.int/en/agenda/igc-home/intro/home_en.htm

European Policy Centre, http://www.theepc.net/home.asp

Jednotný európsky akt, http://www.foreign.gov.sk/

Treaty of Amsterdam, http://www.europarl.eu.int/topics/treaty/pdf/amst-en.pdf

Treaty of Nice, http://www.europa.eu.int/comm/nice_treaty/index_en.htm

Treaty of Nice. A Comprehensive Guide. Qualified majority voting, http://europa.eu.int/scadplus/nice_treaty/majority_en.htm#top

Zmluva z Nice a výsledky reformy, www.vlada.gov.sk/eu/Integracia/nice_casestudy.doc

Zmluva z Nice, http://foreign.gov.sk/files/dta_doc_sk/

 

 


[1]  Z pohľadu členských krajín je alokácia poslaneckých kresiel nasledovná: Belgicko: 24, Dánsko: 14, Nemecko: 99, Grécko: 24, Španielsko: 54, Francúzsko: 78, Írsko: 13, Taliansko: 78, Luxembursko: 6, Holandsko: 27, Rakúsko: 18, Portugalsko: 24, Fínsko: 14, Švédsko: 19, Spojené kráľovstvo: 78. Cyprus: 6, Česká republika: 24, Estónsko: 6, Maďarsko: 24, Lotyšsko: 9, Litva: 13, Malta: 5, Poľsko: 54, Slovensko: 14, Slovinsko: 7.

[2] Z pohľadu členských štátov EÚ prerozdelenie hlasov vyzerá nasledovne: Belgicko: 12, Dánsko: 7, Nemecko: 29, Grécko: 12, Španielsko: 27, Francúzsko: 29, Írsko: 7, Taliansko: 29, Luxembursko: 4, Holandsko: 13, Rakúsko: 10, Portugalsko: 12, Fínsko: 7, Švédsko: 10, Spojené kráľovstvo: 29, Cyprus: 4, Česká republika: 12, Estónsko: 4, Maďarsko: 12, Lotyšsko: 4, Litva: 7, Malta: 3, Poľsko: 27, Slovensko: 7, Slovinsko: 4.

 

[3] Porovnaj Pomahač, R.: Evropské právo. Praha. Univerzita Karlova Karolinum. 2003. s. 55

[4] Porovnaj Fiala, P. et al.: Evropská unie. Brno. Centrum pro studium demokracie a kultury. 2003. s. 165